"Mama je chorá. Tak sa k nej tak správaj.“ – ako sa však správať k duševne chorému? Pravidlá neexistujú.
Akou chorobou trpí moja mama som sa dozvedela náhodou od nášho obvodného lekára. Vedela som, že trpí nejakou duševnou chorobou – rečou bežných ľudí by som povedala. „Áno moja mama sa zbláznila a má za sebou niekoľko pobytov na psychiatrickej nemocnici a je v ambulantnej liečbe psychiatrického lekára. V čom spočívalo jej „zbláznenie sa“ som sa vlastne nedozvedela. Z vágnych rečí lekárov popretkávaných cudzími výrazmi som múdra nebola. Komunikáciu medzi lekármi v chorobopise som neštudovala. Bola vždy v zalepenej obálke a ja som bola naučená, že úradné spisy sa neštudujú, pokiaľ nie je dané povolenie. Hlúpe, ale čo už. Hlúpe bolo tiež, že som sa na návšteve primára psychiatrie, kde som sa chcela dozvedieť stav pacientky, cítila sama ako pacient. Keďže som nevedela, na čo sa vlastne mám spýtať, tak som zostávala nevedomá až do tej pamätnej návštevy obvodného lekára, kde som mamu sprevádzala kvôli inej chorobe.
Doktor prezeral mamin zdravotný spis odzadu dopredu a vymenoval mi všetky ochorenia, ktoré mala mama diagnostikované a zrazu psychická choroba, ktorá súžila moju mamu a s ňou aj nás, dostala svoje jasné pomenovanie – paranoidná schizofrénia.
Čo to vlastne ale je? Rozdvojenie osobnosti? Halucinácie zvukové a zrakové? Hlasy v hlave? Zmena pohľadu na svet a hlavne ľudí okolo? Nepriateľ v každom okoloidúcom? Stiahnutie sa do seba? Zotretie hranice medzi našou realitou a živými „nereálnymi“ postavami, radcami, démonmi?
Odpovede som nemala, ale zrazu som sa cítila akási istejšia. Ak je nepriateľ pomenovaný, ľahšie sa hľadajú jeho slabé stránky a ľahšie sa s ním bojuje. Nuž, aspoň teória tak hovorí. Aj naďalej som nevedela s čím sa to vlastne cez svet mojej matky stretávam. Zostávala som v rovine „zbláznila sa“, „znova to na ňu prišlo“, „opäť blbne a šibe jej“. Strach a hnev bola moja jediná obrana voči neznámemu nepriateľovi a bolo úplne jedno, že mal už aj meno.
V tom čase bol internet v plienkach a veľa som o tejto chorobe nenašla. Takže naďalej som tápala v tme. Začala som porušovať pravidlá. Zalepená obálka ma už nevedela zastaviť a pátrala som po cudzích slovách, ktoré popisovali zdravotný stav tej cudzej ženy, ktorá bola kedysi mojou mamou. Mamin postoj k jej chorobe zodpovedal tomu málu, čo sa mi podarilo zistiť. Svoju chorobu odmietala. V čase krízy som bola ja ten správny adept na psychiatrickú liečbu. Ani netušila, akú pravdu má, keď na mňa nenávistne kričala, aby som šla na do blázninca ja. Samozrejme som to odmietala a pripisovala som jej útoky silnejúcemu ataku vracajúcej sa choroby a zmätenosti. Až po mnohých rokoch som dospela k poznaniu, že v rodine, kde je čo len jeden psychicky chorý človek, je chorá celá rodina. A je jedno, či ide o choroby duše, rozumu alebo sú to závislosti ako napríklad typická slovenská závislosť na alkohole. Z tohto pohľadu bola naša rodina chorá vlastne od svojho vzniku a vlastne ešte skôr.
Obaja rodičia si doniesli do spoločného života dedičstvo svojich rodičov, rodinných zvyklostí, vysokú mieru tolerancie k alkoholu, vzájomnému ovládaniu. Priniesli si za mech príkazov, zákazov a rôznych tabu. Mali dopredu napísané divadelné role na predstieranie šťastného života a zastieranie domáceho špinavého prádla. Dosť na poriadne zatrasenie mladíckymi ideálmi a túžbami. Aby toho nebolo málo, niesli si do dospelého života šrámy detí vojny. Nedostatok lásky otvorene dávanej a prejavovanej. Veď čo by ľudia povedali. Tvrdý život o prežitie.
Prvé zrady, sklamania, odsúdenia pri dospievaní a prvých krokoch do dospelosti. Slzy bezmocnosti, hnev a zloba. Jeden ich utápal v alkohole a druhý v starostlivosti o pribúdajúce deti a predstieraní šťastnej rodiny si robil hlboké zárezy presvedčení o zlobe sveta priamo do srdca. Čo si pamätám, tak najbližšia rodina týchto dvoch ľudí zviazaných do manželského zväzku si nikdy neodpustila náležite s poriadnou dávkou krutosti komentovať a smiať sa z alkoholových eskapád môjho otca – svojho syna, zaťa, brata, švagra. Nemohli predsa prejsť mlčaním alkoholové šnúry trvajúce aj niekoľko dní, keď otec chodil od rodiny k rodine, vyspával opicu v jarkoch a kade chodil tade ronil krokodílie slzy nad svojim osudom. Snáď aj obviňoval – áno, lebo len vtedy dokázal byť úprimný sám k sebe a dovoliť bolesti a túžbam, aby sa sebavyjadrili. Bohužiaľ jedinou formou, ktorú ovládal.
Smrť prvého syna ich spájal i rozdeľoval. Vina padá na hlavy, oprávnene alebo neoprávnene jedno jest. Snáď táto smrť spôsobila, že sme boli akosi oddelení od našej babky, otcovej mamy. Až dnes som schopná pochopiť tie nepochopiteľné zákazy „Nesmiete si od babky nič zobrať.“ Ospravedlňované ešte nepochopiteľnejším „Ešte si bude myslieť, že vás nechávame hladovať.“ Lákavé buchty voňali na tanieri. Tak veľmi by sme si ich dali, ale stačil jeden prísny mamin pohľad a my sme okúňavo odmietali s vysvetlením, že nie sme hladné. Nuž, ani sme neboli, ale tie buchty tak dobre voňali. Aby sme sa vyhli tomu tlaku, utekali sme na dvor hrať sa so psom alebo naháňať hydinu v záhrade.
Postupne srdcia tvrdli na oboch stranách. Vonkajšie obrany silneli. Ale neobrániš sa proti bolesti, ktorá je ukrytá hlboko v srdci. Zlomené krídla anjelov. No a po rokoch sa otec dopil do falošného delíria tremens a mama sa dopracovala do polohy bláznivej ženy. Toto ich ešte viac odcudzilo. Otec nechcel vidieť, že mama potrebuje pomoc. Sám majúc za sebou skúsenosť s odvykacou kúrou. Až keď toto píšem, tak si uvedomujem, že obaja boli pacienti na „cajle“. Hanba. Hrôza. Spoločenské znemožnenie. Znemožnenie jeden pred druhým, i keď mám neodbytný pocit, že otec bral svoj pobyt vyslovene ako liečbu neduhu a maminu chorobu, považoval potupu. Mal bláznivú ženu. Ešteže sa nedožil toho, že trávila takmer pravidelne letá v blázninci. Na cajle! Ona ho podporovala v liečbe alkoholovej závislosti. Obávam sa, že on by nemal silu byť jej oporou. Bál sa jej čudného správania. Odpudzovalo ho to. Poburovalo. Riešenie hľadal na dne fľaše. Napokon mal šťastie. Opustil tento svet v čase, keď oficiálna diagnóza nebola stanovená. Prvý dramatický atak choroby a prvý pobyt v nemocnici nás postavil do pozoru pol roka po jeho odchode.
V období môjho detstva bola psychiatrická nemocnica nazývaná slovom „cajla“. Ak sa o niekom hovorilo, že je na cajle, tak bolo jasné, že sa hovorí „je cvok, zbláznil sa“. Najväčšia vyhrážka bola „Pôjdeš na cajlu a tam ťa zrovnajú.“ Koľkokrát som ju použila neskôr sama. Netušiac jej deštruktívnu silu a zároveň bezmocnú zlosť a strach z neznámeho a čudného zmeneného správania najbližšieho človeka.
Zbláznenie matky nemalo vôbec tú veselú stránku, s akou sme sa ako malé deti stretli v pitoresknej osobe divného Janka. Jeho skutočné meno si už nepamätám, ale jeho tvár a chôdzu si viem vybaviť aj dnes. Vždy keď šiel ulicou, všetky decká sme sa zhrčili okolo a vypytovali sa ho na to, ako sa voláme. Uťahovali sme si z neho a zároveň sme boli zvedaví, či si pamätá a čo všetko si pamätá. Mal fenomenálnu pamäť. Bol to neškodný „blázon“ vymykajúci sa zo vzorca správania normálnych ľudí. Blázon, ktorý mal ľudí rád a špeciálne deti, napriek tomu, že sa s ním nepárali. Hmm, možno práve kvôli ich priamočiarosti. Ktovie?
Mamino bláznenie malo trpkú tragickú príchuť straty a áno, aj zrady. Postupne, nenápadne sme strácali svoju mamu. Nemôžem napísať, že umrela. Nie, bola tu, ale akoby si obliekla telo i myseľ úplne niekoho iného a za toho sa skryla. Schúlila sa do klbka s hlavou bezpečne skrytou medzi kolenami kdesi v tajných zákutiach tej cudzej osoby. Tak, aby ju nikto nenašiel. A dlho ju ani nikto nehľadal. Tak skutočne.