Konečne som urobila to, čo som mala urobiť už dávno, veľmi dávno. Musela som najskôr všetko odvrhnúť. Všetko! A dokopať sa k tomu, aby som si dopriala si odpočinok. Dostatok spánku. Dni voľna bez akéhokoľvek plánu prác, ktoré treba vykonať. Roky viem, že päť či šesť hodín spánku mi naozaj nestačí a mnohokrát sa mi vyčerpanie z tohto dôvodu vypomstilo. Ako prvý príznak bol často úplne nenápadný- nuž aspoň z môjho krátkozrakého pohľadu. Začala som byť precitlivelá na to, čo sa dialo okolo mňa a mnohokrát som si veci pritiahla svojou vzťahovačnosťou a pocitom ublíženia, prípadne hnevu. Hnev bol veľmi častý jav. Fuj!
Je to až k neuvereniu, že na také samozrejmé veci príde človek až tak neskoro. Teda aspoň v mojom prípade. Tak sa stalo, že mnohé veci som začala púšťať. Najskôr s ľútosťou a potom nekompromisne.
A teraz sa postupne môžem vracať ... k priateľom, k tomu, čo mám rada a tiež k schopnosti odosobniť sa a dať svoje práci iný menej emotívny rozmer:-)