Rozhodnutie o tom, ako sa pripraviť na posledné chvíle života, môže byť naše vlastné, ak sa na to pripravíme. V závislosti od aktuálnej situácie a podľa aktuálnych možností mať dosah na beh svoho života aj keď sa blíži koniec.
Čo urobím, keď ...?
Mám pripravenú stratégiu, keď...?
Čo je pre mňa najväčšou prioritou, keď ...?
Čo keď na mňa tlačia lekári?
Čo keď na mňa tlačí rodina?
Čoho sa najviac bojím?
Čo je pre mňa najdôležitejšie?
Aké kompromisy som ochotná urobiť a aké už nie?
Medicína a zdravotníctvo zmenili dráhu našich životov. Až donedávna bola smrť bežná, všadeprítomná možnosť. Každý deň bol hod kockou. Život plynul a potom rýchly kolaps. Vďaka pokrokom v medicíne nastala zmena. Čoraz viac sa dožívame vysokého veku a zomierame na starobu. Avšak staroba nie je diagnóza. Vždy existuje základná príčina smrti, ktorá sa zapíše do úmrtného listu.[1]
Čo je však staroba? Dr. Gawande vo svojej knihe Smrteľnosť píše „Príbeh starnutia je príbeh našich orgánov.“ Postupne odchádzajú, fungujú menej efektívne a spoľahlivo, sem tam sa niečo pokazí, lekári stanovujú diagnózy, ktoré neskôr upravujú a dopĺňajú. Hľadajú riešenia, ako človeka udržať čo najdlhšie pri živote. Rátajú sa nielen roky, ale aj mesiace či týždne. Až raz človek dospeje v bolestiach a utrpení k tej konečnej diagnóze, ktorá spôsobí smrť.
Vďaka lekárom, liekom, včasnej diagnostike máme šancu žiť dlho. Tak dlho, že pre našich predkov by sme boli označení za matuzalemov. A to nás stavia pred otázku kvality tak dlhého života. Jedného dňa sa nám svet môže obrátiť naruby, keď naše telo ochorie tak, že budeme potrebovať pomoc okolia, aby sme mohli vykonávať aspoň základné životné procesy. Spoločnosť zameraná na večnú mladosť a boj proti starobe akosi vytlačila smrť zo svetla života. Poslala ju do nemocníc, starobincov či domov opatrovateľských služieb. A tam sa zrazu človek stáva pacientom s diagnózou. A čo je horšie, stráca svoju identitu, kontrolu nad svojim životom. S odkázanosťou stráca slobodu, svoje obľúbené činnosti, obľúbené zvieratá a veci. Jeho život sa scvrkne na posteľ v izbe zdieľanej s cudzím človekom.
Najnevyhnutnejšie veci sa zmestia do nočného stolíka a polovičky skrine. Je zaradený do rutinného kolobehu príslušného zariadenia v podstate odsúdený čakať na smrť. Sem tam sa mu zariadenie postará o pasívnu zábavu. Personál zvyčajne nie je ochotný a najmä nie je školený a pripravený na to, že život odkázaného človeka nie je len o poskytnutí starostlivosti a bezpečia v súlade s predpismi ktoré nariadila a schválila nejaká autorita. Každý človek je jedinečný a nie je udržateľné, aby sa na každého obyvateľa zariadenia aplikovali rovnaké spôsoby zaobchádzania, rovnaké aktivity, v rovnakom čase, v rovnakom poradí. A nakoniec, rôzne vynucovacie aktivity sú zhrnuté do uceleného plánu, údajne zostaveného naplniť oficiálne postavenie inštitúcie.[2] Výrazne som si to všímala počas mojej praxe v domove sociálnych služieb. Aj tí, ktorí ešte nemuseli pasívne čakať na smrť, boli vmanévrovaní do „slobodne“ vynúteného a denne sa opakujúceho predvídateľného kolobehu. Klienti, ako sa im vravelo, sa stali rukojemníkmi tých, ktorí sa im snažili čo najviac pomôcť – avšak v hraniciach definovaných zákonom a internými pravidlami. Čo robiť, aby aj v takomto prostredí život stál za to?
Na to nemám odpoveď. Jednou z alternatív dôstojného dožitia a odchodu na druhý breh je opatrovanie v domácom prostredí. S blízkymi ľuďmi, v známom prostredí. Nie je to vždy jednoduché. Práve naopak, je to veľmi náročné zo všetkých možných uhlov pohľadu. Je to však tá najlepšia služba, ktorú vieme poskytnúť odkázanému človeku. Najvýraznejším prínosom je pri vhodnej kombinácii domácej opatery, pomoci opatrovateľskej služby, či paliatívnej starostlivosti (ktorá je podľa mňa v našej spoločnosti ešte v plienkach) to, že človek má šancu vysporiadať sa s odchodom, upratať si, uzatvoriť otvorené záležitosti a odísť, v ideálnom prípade, v pokoji. V rámci možností si môže udržať slobodu v tom, ako naloží s každým jedným zostávajúcim dňom.
Toto ale nie je bežným štandardom. Podľa štatistík hospicovej starostlivosti Cesta domov v Českej republike, až 75% starých ľudí zomiera v nemocniciach. Lekári sú naučení liečiť a tak tých starkých podrobujú rôznym zákrokom, predlžujú im život o takmer hodiny (keď to preženiem), aj za cenu utrpenia a straty aj toho posledného čo by mohli mať. Rozhodnutia odísť, keď cítia, že je už čas.
Tento tak trochu pesimistický článok je však najmä o tom, ako sa na ten koniec pripravíme sami. Aby sme sa zrazu nedostali do vleku udalostí, kde za nás rozhoduje niekto iný. Samozrejme, nikdy nevieme, ako sa bude kľukatiť chodníček nášho života. Aj najdôslednejšia príprava môže vyjsť úplne nazmar. Avšak vždy môžeme niečo urobiť. Minimálne si položiť otázky uvedená v úvode tohto článku. Čo je najlepšie?
Moja matka nechcela zomrieť v nemocnici. Nikdy to nepovedala priamo, ale každý pobyt v nemocnici bol pre ňu utrpením. Nemocnice sa bála a ja dnes chápem prečo. Nikdy sme sa o možnej smrti nerozprávali. Ani jedna sme na to neboli pripravená. Zomrela náhle v svojej posteli, medzi svojimi vecami tam, kde sa cítila najbezpečnejšie. Sila mojej nepripravenosti ma hlboko dostala. Zasiahlo ma aj poznanie toho, že jej telo bolo podrobené pokusom o oživenie, hoci tam už nebola. Našťastie už tú bolesť necítila.
[1] Atul Gawande: Smrteľnosť – Medicína a na čom nakoniec záleží, kap. 2, ISBN 978-80-556-1471-7
[2] Atul Gawande: Smrteľnosť – Medicína a na čom nakoniec záleží, strana 81, ISBN 978-80-556-1471-7