O čom je život? O láske a nenávisti? O bolesti a radosti? O naháňaní statkov, postavenia a majetku? O zabezpečení dostatku? O hľadaní šťastia alebo o siatí nešťastia? O naháňaní neviditeľných častíc a o objavovaní tajomstiev vesmíru? Otázok je mnoho. A čo tak o objavovaní zákutí ľudskej duše? Najlepšie tej najbližšej – svojej?
Niekedy, keď tak počúvam príbehy iných ľudí, javí sa mi, že je „veľa povolaných a málo vyvolených“. Ľudia žijú od výplaty k výplate. Teda tá väčšina. Od rána do večera. Od minulosti do budúcnosti. Akosi zabudli žiť pre seba alebo sa to ani nenaučili. Kde sa človek pozrie, všade je to rovnaké. Vzťahy formujú všetko. Jedno je, či je to nejaká firmy, škola, nemocnica, združenie, obchod. To všetko je len vonkajšia kulisa. Kulisa v hre zvanej Život.
Dráma vzťahov. Kríza vzťahov. Tragédia vzťahov. Na prvý pohľad sú herci jasní. Ich rola je stanovená. Hlbší pohľad dá nazrieť pod pláštik každého herca a zrazu vystúpia na povrch hry v hrách iných, vzájomné ovplyvňovanie. Nedorozumenia a konflikty je vidno z inej perspektívy. Z perspektívy vnútorných presvedčení a súdov jednotlivých hercov. Rýchle súdy a neochota počúvať. Strach pozrieť na tú smietku vo vlastnom oku? Strach, že niekto odhalí, že žijem život v pretvárke – aby ma mali radi, aby som zapadol do spoločnosti? Nie nadarmo sa vraví: Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť!
Žijeme v neľudskom systéme. Človečinu si v ňom musí nájsť každý sám. Aby prežil. Aby sa nezbláznil. Aby neprestal dúfať, že v ľuďoch, v každom človeku, sa skrýva dobro a láska. Častokrát sú tak skryté, že ani ten človiečik o tom svojom láskyplnom jadre nič netuší.
Dovolili sme, aby neľudský systém, neľudský štát, neľudské firmy, neľudskí politici vytvárali neľudské podmienky pre existenciu šťastia a spokojnosti jednoduchého žitia, ktoré potom živorí. Dovolili sme to. Z pohľadu histórie ľudstva v podstate rekordne krátkej dobe. Nechali sme sa presvedčiť, že nie ja, ale niekto iný je povolanejší riadiť môj život. Štát a teda politici, medicína a teda lekári a poisťováci, médiá a teda rôzne rádoby celebrity, náboženstvo a teda kňazi, vedci a ich skúmanie a dokazovanie čo je dobré a čo nie, marketing a niekto, kto nás denno denne presviedča, bez čoho nemôžeme žiť, bez čoho nie sme úplným a šťastným človekom. Lebo sa musí s niekým bankovať, nekonečne telefonovať, vysokorýchlostne surfovať a do bezvedomia žiť životy niekoho iného sediac pred tou zázračnou skrinkou, piť kolu od Santa Clausa či sa priznávať k abstinencii s nealkoholickým pivom a so znudenými americkými star si užívať pozlátko života, ktorého sa nemôžno dotknúť. A keď nie so „star“, tak aspoň s farmárom pri kravách sledovať ľudí bez citu a hlavne bez sebaúcty k sebe samému.
Dovolili sme to.