V poslednom čase som v tej Ľalii dosť častým hosťom. Aj včera večer, na záver môjho druhého dovolenkového dňa, sme sa stretli pri nealkoholickom pive. Katka, Bibiana a ja. Ani som nedúfala, že Bibiana príde. Poobede bola na klinike sama a nahrnulo sa jej tam množstvo pacientov. Naviac mala za sebou štyri operácie. Ťažký deň. Ale prišla, čo som veľmi rada. Dlho sme sa nevideli. Štyri mesiace.
Kým sme na ňu čakali, tak sme s Katkou rozoberali otázku predčasného dôchodku. Dlhé mesiace som sa trápila zlými pocitmi, silnou únavou a hlbokým znechutením svojou prácou. Prácou, ktorú mám rada a rozumiem jej. Opakovane s čoraz kratšími intervalmi som sa pýtala „Prečo musí byť v mojej práci toľko stresu? Stresu, ktorý neviem ovplyvniť, ale robí moju prácu neznesiteľnou.“ Prežívala som obdobia beznádeje, nechuti ráno vstať z postele. Všímala som si, ako sa mi automaticky mení nálada v nedeľu podvečer. Do ľahkej depresívnosti a odporu. Otázky bez odpovedí sa mi kopili. Prečo neznášam moju prácu?
Viem, viem! Viem odpovede, ale odmietala som ich prijať. Bože, veď potrebujem byť zamestnaná. Som sama a môj jediný príjem je práve z práce ktorú vykonávam pre firmu. Vlastne žijem životom firmy. Strácala som priestor pre svoje súkromné aktivity, pre seba. Pre mačky, pre priateľov. Väčšia a väčšia únava mi bola zásterkou pre osekávanie toho, čo ma bavilo a tešilo. Vlastne už prvý týždeň tohto roka sa začal v znamení „to musíš“. Neberiem si v tejto firme dovolenku cez koncoročné sviatky a o to viac som sa tešila na prvý týždeň. Nakoniec som ho dobrovoľne (! rozhodla som sa !) osekala len na tri dni druhého týždňa za cenu vysokého nasadenia a zotrvania v práci aj v nadčasových hodinách, o ktorých som vedela, že mi ich nikto nezaplatí. Len preto, lebo som musela testovať a riešiť s Ingrid úlohu týkajúcu sa implementácie novej verzie tlačív k platobným kartám. Nešlo to, padalo to. Testovací systém si robil čo chcel. Ale my sme to nevzdali. Veď musíme! Veď sme zodpovedné!
Ingrid v Žiline a ja v Bratislave. Ani neviem koľko bolo hodín v ten posledný deň pred Troma kráľmi, keď sme sa s uľahčením rozlúčili. Unavené, ale s pocitom dobre vykonanej práce. To som ešte netušila, že to bolo ako zjavenie a ako predzvesť toho v akom duchu sa bude niesť tento môj rok. Hmm, že by som sa pomaličky presúvala z tej beznádeje do „už vidím riešenie“ až k pocitu dobre vykonanej práce? Vlastne moja práca bola ocenená. Za projekt, ktorý nie a nie začať a potom nie a nie skončiť som dostala odmenu a uznanie, ktoré som nečakala. Veľmi príjemný pocit. Veru! Áno, ten prvý tohtoročný týždeň bolo zhustenie celého roka.
Hurá, auto mám hotové. Idem sa obliecť a bežím pre neho. Potom budem pokračovať. Teším sa!