Niekedy pred pár rokmi sa mi sníval sen. Blúdila som v ňom a niečo hľadala. Nenachádzala som to. Blúdila som v dome až som sa dostala do bytu. Veľmi zvláštneho bytu.
Bol celý šedivý, zaprášený. Na stolíku pod zaprášených zrkadlom na zašednutej háčkovanej dečke bola váža so zvädnutými ružami. Vysedené zaprášené sedačky s čipkovými dečkami. Celé miesto bolo cítiť dávnou minulosťou. Domáca pani, staručká žena, v elegantnom ale starodávno zašednutom oblečení ma privítala: "Tu budeš bývať. Tu to budeš strážiť, keď ja už nebudem." Rezignovane som si sadla na ako inak zašednutú čalúnenú stoličku z vyrezávaného dreva.
- - -
Spomenula som si na tento dávny sen dnes, keď sme sa s kamarátkou rozprávali o vzťahoch medzi rodičmi a deťmi. V čase, keď sa mi sníval, som vlastne strážila takú starú dámu. Vždy som bola postavená do role strážcu. Už som dostrážila, ale aj tak mi moja rola strážcu akosi zostala. Mentálna rola strážcu spomienok, rodičovskej spomienky, rodičovského hniezda a odkazu.
Vymanila som sa nakoniec z tejto role. Zavrela som dvere za zašednutým životom, zobrala som si z neho skúsenosti a vstúpila som do nového stavu bytia. Do novej role nie už pasívneho strážcu, ale tvorcu svojho vlastného budúceho života. Hmm vlastne spolutvorcu v rámci reálií a ľudí okolo mňa:-)