Nemala som istotu v mame. Opustila ma príliš skoro. Nie, nemám na mysli jej odchod po rokoch spolužiatia. Opustila ma úplne na začiatku. Jeden moment som bola ešte s ňou a s bratom v úzkom spojení a potom sa náhle stratili. Mama sa stratila v tom cudzom svete, v ktorom som sa zrazu ocitla. Mama ma vlastne opustila hneď dvakrát. Prvýkrát, keď som sa spolu s bratom narodila a o pár týždňov neskôr keď sme museli byť hospitalizovaní v nemocnici kvôli črevnému kataru.
Necítila som strach našej matky o nás. Jej strach o mňa. Bola ďaleko. Plakala som a volala a ona neprišla. A keď prišla, tak len na krátko. A potom odišiel aj môj brat. Moje dvojča. Navždy.
Strach. Strach z toho, že ma milovaní vždy opustili. Strach, ktorí mi ostal aj do dospelosti, len som o ňom nevedela. Zabudla som naň výchovou, snahou sa prispôsobiť očakávaniam rodičov, priateľov, školy, spoločnosti. Moje vzťahy sa rozpadali buď príliš ľahko alebo katastroficky až som raz pochopila, že vlastne nikoho si nechcem pustiť do života. Veď každý odíde. Veď musí. Vždy ma opustili a ostala som sama so svojim žiaľom a sklamaním. Tak ako na začiatku. Obranné hradby, moje obranné múry rástli do výšky a ja som sa za ne skrývala. Tam som sa cítila bezpečná. Áno, aj opustená, ale bezpečná.
Dokonca som pokročila až tak ďaleko, že som začala veriť, že sme s bratom boli nechcené deti. Nemilované a trpené. Rodičia prejavovali svoju náklonnosť a lásku spôsobom, ktorý som si interpretovala ako nezáujem, ľahostajnosť. Trpela som tým, že nespĺňam ich očakávania. Milovala som chvíle, keď sme sa spolu smiali, chodili na výlety, chytali ryby na Dunaji, túlali sa lesom za svitania a výskali od radosti pri každej hube, ktorú sme našli. Trpela som, desila som sa temných chvíľ, keď otec nad nami hrozivo čnel a pod hrozbou fyzického trestu nás nútil na seba žalovať alebo sa prihlásiť za vinníka detského nezbedníctva. Kontrola známok v žiackej knižke, keď sme ešte chodili na základnú školu, zostala traumou, na ktorú sa nezabúda. Sedemhlavý korbáč v otcovej ruke a mama tak akoby ani nebola. Nechala nás v tom. Prečo? Sklamala som ju. Nemá ma rada.
Mávala som pravidelne sny, ktoré mali jeden spoločný bod. Predierala som sa cez tak úzke miesto, že bolo nemožné tade prejsť. Štrbina v skale, priechod pod vodopádom, uzučká úžina. V snoch som bola vždy už veľká a vo veku, v akom som práve reálne bola. Pamätám si ten des a strach, keď som si v sne zrazu uvedomila, že nemám na výber. Musím tade prejsť stoj čo stoj. Zároveň som vedela, že tú cestu poznám. Uź som ju prešla. Prešla a bez úhony. Vedela som to s absolútnou istotou. Presne som cítila, ako tade ľahko prekĺzam. Ten pocit ľahkosti a dôvery. Napriek všetkým fyzikálnym zákonom. Zažila som to a z nejakého dôvodu to mám zažiť znova.
"Nemáš sa čoho báť." - hovorilo mi čosi. Ale môj strach bol obrovský. Pýtala som sa sama seba "Prečo máš strach teraz, keď vieš?" Cítila som, že môžem prejsť. Poznala som predsa ten pocit, ale zároveň som sa bála, že uviaznem, že sa teraz stane niečo zlé. Že svet na druhej strane už nebude taký, aký bol alebo aký som si myslela, že má byť. Plný pohody a lásky a krásy. Bez nebezpečenstva, ktoré som v strachu vnímala a dokonca aj videla na druhej strane. Vždy som tam bola sama. Nemala som nikoho, kto by ma ochránil.
Keď som nechala strach, aby ma premohol, zobudila som sa celá vydesená. Až omnoho rokov neskôr som si začala všímať detaily. Viedlo ma to pomaličky k poznaniu, ktoré som v tom čase ešte nebola schopná prijať.