V starobe a chorobe sú potrebné minimálne dva druhy statočnosti. Prvým je statočnosť čeliť realite smrteľnosti – odvaha pátrať po tom, čoho sa treba báť a v čo treba dúfať. Táto statočnosť je pomerne náročná. Máme veľa dôvodov sa jej vyhnúť. Ešte skľučujúcejší je však druhý typ statočnosti – odvaha konať v súlade s pravdou, ktorú objavíme. Problém je v tom, že rozumný smer je často nejasný. Dlho som si myslel, že dôvodom je neistota. Keď nevieme, čo sa stane, len ťažko môžeme vedieť, čo robiť. Dospel som však k záveru, že problém je oveľa zásadnejší. Človek sa musí rozhodnúť, či práve obavy a nádeje sú tým, na čom najviac záleží.
Statočnosť je sila prijať obe reality. Máme priestor konať, usmerňovať svoj príbeh, aj keď sa možnosti zužujú. Našim najkrutejším zlyhaním v prístupe k chorým a starým je neschopnosť pripustiť, že majú aj iné priority ako len bezpečnosť a dlhší život a že pre uchovanie zmyslu života je nevyhnutná aj možnosť svoj život formovať.
Technicky vyspelá spoločnosť zabudla na to, čo odborníci nazývajú „rola umierajúceho“ a jej význam pre ľudí, ktorých život sa blíži ku koncu. Ľudia sa chcú podeliť o svoje spomienky, odovzdať svoje skúsenosti a darčeky, urovnať si vzťahy, spísať poslednú vôľu, uzmieriť sa s Bohom a ubezpečiť sa, že ich blízki budú v poriadku, Túžia svoj príbeh ukončiť podľa vlastných podmienok. Pozorovatelia tvrdia, že táto úloha patrí v živote k najdôležitejším, a to tak pre umierajúcich, ako aj pre pozostalých. Ak im ju odoprieme, či už z obmedzenosti, alebo z nedbanlivosti, je to večná hanba, Lekári znova a znova uštedrujú ľuďom na konci života hlboké rany a potom sa nezaujate prizerajú, aké škody spôsobili,
Nakoniec nastal čas, aby sa ukončil príbeh môjho otca. Napriek všetkým prípravám a napriek všetkému, čo som si myslel, že som sa naučil, sme na to neboli pripravení.
Ako sa blíži koniec, nastane okamih, keď sa zodpovednosť za rozhodovanie presunie na niekoho iného.
Ak sa udalosti nevyvíjajú naplánovaným smerom, v mysli zákonného zástupcu vzniká zmätok.
Koniec je dôležitý, a to nielen pre umierajúceho, ale možno ešte viac pre pozostalých.
Môj otec nechcel zostať v nemocnici. Stále sa pýtal domov. Pochopil, že v nemocnici, ktorej cieľom je udržať pacienta nažive za každú cenu, nebude nikdy po jeho.
Citované z knihy Atul Gawande: Smrteľnosť – Medicína a na čom nakoniec záleží, kap. 8, ISBN 978-80-556-1471-7