Pohľad na schizofréniu ako na ochorenie rodiny
Majúc osobnú skúsenosť zo spôsobu liečenia maminých paranoidno schizofrenických stavov si myslím, že toto ochorenie môžeme smelo vnímať ako ochorenie rodiny, kde každý člen má svoje postavenie a svoj podiel na chorobe samotnej, ale aj na jej liečení. Dokonca som presvedčená, že nielen primárna rodina (otec, mama, deti), ale aj rodičia a dokonca aj starí rodičia hrajú svoje hry a to hlavne v tej časti, ktorú by sme mohli nazvať príčina ochorenia.
V konečnom dôsledku sa môžu určité „ochorenia“, javy, modely správania, prejavy v partnerských vzťahoch, modeloch výchovy detí a podobne ťahať z hlbokej minulosti. A hriechy minulosti vždy vybublú na povrch v tej poslednej generácii, pokiaľ sa s nimi nepopasuje niektorá iná skôr. Verím tomu, že sme tím, čo z nás urobia rodičia a cez nich ich rodičia a prarodičia. Je jedno, či s dedičstvom svojich rodičov súhlasíme alebo nie. Hlavne to, proti čomu sa búrime najviac, to, čo si intenzívne vtĺkame do hlavy, že mi to nikdy robiť nebudeme, tak to je presne ten hriech, omyl, chyba, s ktorou máme šancu niečo urobiť. Je naša úloha popasovať sa s tým, čo sa nám vnucuje ako zákon. V puberte a v dospievaní sa búrime, avšak až v dospelosti dozrejeme natoľko, aby sme sa od čistej vzbury dopracovali k pochopeniu a následnej zmene. Ak to dokážeme, sme za vodou. To nás síce neoslobodí od robení vlastných chýb – napríklad v prejdení do opačného extrému, čo sa často deje, ale je tu vždy šanca, že urobíme tie správne rozhodnutia. A ak nie? Nuž to je potom úlohou našich detí, nájsť zlatý stred.
Lebo ak to nedokážeme, ak aj napriek vzburám sami skĺzneme do známych koľají našich rodičov, posúvame nespracovaný hriech ďalej. Vidíme to všade okolo. Alkoholizmus, tolerancia k domácemu násiliu, predstieranie bezúhonnosti, tvrdé tresty, neláska, rodinné animozity vlečúce sa z generácie na generáciu. Podmieňovaná priazeň....
Moji rodičia žili pravidlami svojich rodičov napriek tomu, že sa proti nim búrili. Z miery vnímania toho mála, čo o rodičoch viem, tak nepokročili ďalej. Jedine, čo urobili a čo si uvedomujem až dnes je, že nás, svoje deti, nevedomky držali ďaleko od koreňov, z ktorých vzišli oni. Nedávno som počúvala jedného priateľa, ktorý mi rozprával, ako sa vedome rozhodli a plne dodržiavali pravidlo, že len oni dvaja budú vychovávať svoje deti bez vplyvu starých rodičov. A vyplatilo sa. Aspoň sa to tak zdá - aspoň v týchto dvoch prípadoch. Pozor, nepovažujem to za spôsob, ktorý odporúčam. Dokonca môže byť úplne zlý.
Zostaňme však pri priamom pôsobení maximálne rodičov. Už len z toho dôvodu, že priame pôsobenie mojich starých rodičov bolo takmer nulové. Moja sestra sa raz zapovedala, že jej deti budú mať babky a dedkov. Trpela tým, že ona ich nemala. My sme ich nemali. Napriek tomu, že žili a nie až tak ďaleko. Rodinné putá sa roztrhali ešte skôr, ako mohli zosilnieť. Niekedy sa pýtam: „Vznikli vôbec nejaké?“
Takto vznikla priepasť, biele miesta v minulosti, rôzne tabu, o ktorých sa nehovorilo. Biele miesta sú na to, aby sa zapĺňali. A keďže nebolo nič poriadne po ruke, zapĺňali sa hlbokým nepochopením, ktoré viedlo k ešte k hlbšiemu nepochopeniu motívov tých, ktorí sú nám najbližšie. Svojich rodičov.
Keď sa vrátim k schizofrénii a k jej laickému chápaniu ako choroby rozdvojenej osobnosti, naša rodina, čo si pamätám, žila schizofrenicky. Už ako malé deti sme sa naučili potláčať svoje túžby a strachy a navonok sme hrali role ak už nie celkom šťastných detí, tak aspoň detí, ktorí poslúchajú, dá sa nimi pochváliť, ukázať rodine, že sú lepšie ako iné a teda rodina je lepšia. V „bezpečí“ domova sa ale žil úplne iný život.
V svojej dospelosti, keď choroba mojej matky na mňa doliehala tak, že sa stalo bremenom, cudzím človekom, ktorého som neznášala napriek vedomiu, že som zodpovedná za jej žitie ... ach áno, práve táto nanútená zodpovednosť to bola, som stratila schopnosť spomenúť si na krásne chvíle. Prchavé ako para, ale existujúce. Kdesi hlboko skryté a zapadnuté poriadne hrubou vrstvou prachu. Otec už dávno nežil a mama akoby ani nebola. Namiesto nej žila vedľa mňa tá cudzia žena so svojimi iracionálnymi strachmi, čudným myslením, plocho a bez citu reagujúcou na to, čo sa okolo nej dialo. Tak som ju videla.
Raz som mala možnosť nahliadnuť do minulosti. Do času detstva dávno zabudnutého. Bol november. Vianoce boli na spadnutie. Aspoň nás o tom presviedčali všetky možné médiá a tovar v obchodoch. Sonka zorganizovala babinec v Starých Horách v jednom príjemnom penzióne. Bolo to moje prvé stretnutie tohto druhu a tešila som sa naň. Sonku som poznala len od leta a rovnako ako aj ostatné ženy a dievčatá, ktoré sme sa tam zišli. Medzi varením, líčením a rozprávaním sa o rôznych veciach, o ktorých som počula prvýkrát, sme mali niekoľko meditácií. Počas jednej z nich som mala možnosť vrátiť sa domov.