Už nejakú dobu pociťujem silnú túžbu zmeniť javisko. Javisko svojho života. Tá túžba sa objavila náhle, ale viem, že nie je nová. Len sa odela do nového šatu. Prvé príznaky sa objavili na jar, neurčité, neuchopiteľné. Niečo na spôsob niečo_je_vo_vzduchu. Napriek tomu, že boli ako hmla nad lúkami, ich sila bola neúprosná. Nič to nevážilo a predsa ma to v určitých rozpoloženiach mysle sácalo na kolená. Presviedčala som sa, že je to len únava, viac stresu a že sa to poddá. Nepoddalo. Len na chvíľu to čosi neurčité ustúpilo, aby sa to v nestráženej chvíli zas hlásilo o život.
Čo za kostlivca sa mi tu prebúdza, zvykla som sa pýtať. Pretože je to kostlivec. Zahrabaný kdesi hlboko. A chce sa prejaviť. Neurčitý pocit. Pocitový tón dievčatka v kúte.
„Děvčátko malé, seď pěkně v koute,
když budeš hodná, najdou te.“
Keď som zažila toto mystické odhalenie, prvé čo nastúpilo bol hnev. Prečo mám byť „hodná“. To je strašné, čomu ma mama a otec učili. Byť poslušná, nevytŕčať z radu. Byť tou milou šedou myškou.
Keď moja mama odchádzala do dôchodku, vedela som, že môj dôchodkový vek je päťdesiatsedem rokov. Keď som oslavovala tento vek, ani som o dôchodku neuvažovala. Bol ešte v nedohľadne. Napokon, ani som sa na tradičného dôchodcu necítila. Skôr som zastávala myšlienku, že načo sa ponáhľať do toho stareckého veku. Nie je dôvod ukončiť aktívny, rozumej v práci produktívny život a zahrabať sa v ničnerobení. Panebože, veď by som sa unudila k smrti. Aby som však bola úprimná, z času na čas sa mi prehnali hlavou rebelantské myšlienky „Toto je strašné. Už chcem mať kľud a venovať sa tomu, čo ma baví a nie tomu, čo vyžaduje moja práca.“
Čo ma baví? To som vtedy ešte celkom nevedela. Ale, prepáč, nemaž si blato cez oči!
A teraz mi dva roky pripadajú ako večnosť. Viem, že sa nudiť nebudem. Už vidím nové javisko a nemienim byť "děvčátko v koutě". :-)