Tento týždeň som bola svedkom udalosti, ktorá ma úplne živo preniesla do minulosti. Do času keď ešte otec žil a bol uprostred niečoho, čo by som mohla nazvať upevňovanie si svojej pozície alebo autority.
Otec mal utkvelú predstavu, že po nedeľnom obede, ale nielen vtedy, má byť kuchyňa v stave, akoby sa v nej vôbec nevarilo. Dnes by som povedala, že ani nežilo. Na vyleštenej kuchynskej linke nesmel zostať ani pohár, dokonca ani tá obligátna fľaša od ovocného sirupu. Keď to nebolo podľa jeho momentálnych predstáv (a tie sa menili, takže podmienky neboli jednoznačné), tak nám nadával a takto nám spríjemňoval nedeľňajšie popoludnie. Proste mal nejaký vnútorný problém a my ako najbližšia rodina sme boli tým najlepším terčom na vylievanie si jeho frustrácií. Nikdy som neprišla na dôvod prečo. Jeho rodina nebola zvlášť prehnane poriadkumilovná a ani on sám si neodkladal ponožky starostlivo poskladané do svojej skrine. Možno ho v danom čase niekto nahneval a špinu potom vylial na manželku a deti. Dnes viem, že toto správanie nie je nič mimoriadne ani v rodine a ani v inom spoločenstve. V rodine však zanecháva na detskej duši nezmazateľné stopy.
Neznášala som toto otcove správanie. Ešte horšie bolo, že on očakával, že ho budeme aj obdivovať. Hmm, ako sa len mýlil. Strácal pred nami tvár a musím sa priznať, že sme si z tejto jeho charakterovej črty robili trpké žarty. Tú očakávanú autoritu nezískal. Len nepríjemnú pachuť nenávisti, keď to znova urobil. Vo mne rástol odpor k takto prezentovanej vraj poriadkumilovnosti. Nie, nemá to nič spoločné s poriadkumilovnosťou. Má to až príliš veľa spoločné s budovaním si nadradeného postavenia. A to je - chcela som napísať úbohosť, ale odvolávam. Nie. Je to len slabosť toho druhého. Aj za cenu straty tváre hrá rolu nadradeného a neomylného človeka, ktorý si osobuje právo súdiť ostatných. Predvádza sa zo svojho hľadiska v tom jeho najlepšom svetle. Nuž a neuvedomuje si pri tom, že jediné čo získava je presný opak rešpektu.