Bola som trochu ustatá a hanbila som sa, že myslím na to, ako starí ľudia vedia byť niekedy únavní. Sú horší ako malé deti alebo šteňatá, lebo človek musí mať na nich ohľad. Sedela som s rukami v lone, hotová prikyvovať na všetko, čo ostatní povedia. Ošetrovateľka natriasala vankúše a upravovala šály.
Maximova stará mama pokojne nechala so sebou robiť všetko. Zatvorila oči, akoby bola tiež ustatá. Teraz sa ponášala na Maxima ešte väčšmi ako prv. Vedela som si ju predstaviť, aká bola v mladom veku vysoká a pekná, keď chodila po manderleyských stajniach s kockami cukru po vreckách. Videla som je zošnurovaný tenký pás a vysoko zapätú blúzku, počula som jej hlas ako objednáva koč na druhú hodinu. To všetko sa už pre ňu skončilo, všetko pominulo. Muž jej zomrel pred štyridsiatimi rokmi, syn pred pätnástimi. A ona musí žiť sama s ošetrovateľkou pod lomenicami svojho veľkého domu, dokiaľ sa jej čas nenaplní. Myslela som, ako málo vieme o tom, čo starí ľudia cítia. Deťom rozumieme veľmi dobre, lebo vieme, čoho sa boja, po čom túžia, o čom snívajú. Sama som ledva vyrástla z detských topánok a mala som svoje detstvo v živej pamäti. Ale čo asi cíti, na čo myslí Maximova stará mama, ktorá tu sedí zababušená v šáloch, s úbohými slepými očami? Vie, že Beatrice zíva a ukradomky sa díva na hodinky? Tuší, že sme ju prišli navštíviť len preto, že sa to patrí, že je to naša povinnosť?
Ktovie, či niekedy myslí na Manderley? Ako sedávala v jedálni za stolom na tom mieste, kde sedávam teraz? Spomína si na olovranty pod gaštanom? Alebo jej pokojná, bledá tvár neskrýva nič, iba drobné bolesti, malé čudné nepríjemnosti, neurčitú vďačnosť, keď svieti slnko a bojazlivé rozochvenie, keď duje vietor?
- - -
Komorná tlačila čajový stolík, prikrytý bielym obrusom.
„Kde ste tak dlho Nora,“ hundrala stará pani.
„Je presne pol piatej, milostivá pani,“ povedala Nora tým istým nápadne veselým hlasom, ako hovorila ošetrovateľka.
Ktovie, či si stará pani uvedomovala, že s ňou všetci hovoria týmto spôsobom? Kedy s ňou prehovorili takto po prvý raz a či si to všimla? Možno si vtedy povedala: „Myslia si, že som stará. Smiešne.“ Potom si pomaličky zvykla a teraz je to už tak, akoby s ňou nikdy nehovorili inakšie. Ale čo sa stalo s tou mladou ženou s gaštanovými vlasmi a s tenkým pásom, ktorá nosila koňom cukor? Kam sa podela?
Daphne Du Maurier: Rebeka[1], výber zo strán 204 až 206
[1] Vydal Slovenský spisovateľ, vydavateľstvo Zväzu slovenských spisovateľov, v Bratislave roku 1969, vydanie štvrté
6.11.2016