O súťaži ReŠtart Slovensko som sa dozvedela práve v čase, keď som praxovala v dome opatrovateľskej skužby v rámci absolvovania opatrovateľského kurzu.
Práve stretávanie sa so starými ľuďmi, odkázanými viac či menej, na starostlivosť inej osoby, ma viedlo k spomienkam, ako som sama bola postavená pred otázku čo s mojou mamou.
O moju mamu som sa roky starala, žili sme spolu. Do určitej miery bola samostatná. Ja som len potrebovala niektoré veci ustrážiť a keď bolo potrebné, sprevádzať ju po lekároch, strážiť lieky a ostatné mnohé drobnosti. Jedného dňa som bola postavená pred neriešiteľnú situáciu.
Lekári mi povedali, že mama potrebuje celodennú starostlivosť. Svet sa mi išiel rúcať. Nevedela som, čo robiť. Bola som zamestnaná a nemohla som zostať doma. Môj príjem by výrazne chýbal v našej malej domácnosti. Nastalo pre mňa obdobie hľadania - Čo mám prepánajána robiť?
Vzhľadom k rôznym veciam, ktoré tu nebudem teraz rizvádzať, som sa nakoniec, na základe odporúčaní od kamarátky, obrátila na súkromnú opatrovateľskú službu. Bolo to dobré rozhodnutie.
Po niekoľkých rokoch som sa však dostala do štádia takmer smrteľnej únavy. Komplikované obdobie. Mamin stav sa zhoršovala a môj tiež. Vtedy som sa rozhodla, že najlepšie riešenie bude, ak pre mamu nájdem vhodný dom opatrovateľskej služby. Mama moc neprotestovala. Nebolo to v jej povahe. Prešla som kolotočom hľadania, zisťovania, pýtania sa. Zmätok nad zmätok. Naviac som zistila, že na tento krok som mala myslieť mnoho rokov skôr.
Skrátim to. Dospeli sme do úspešného finále a mama bola s jej diagnózou prijatá na skúšku do jedného zariadenia. Vybojovala som si ten súhlas, lebo akonáhle uvideli na papieroch od lekára diagnózu paranoidná schizofrénia, zaspätkovali a povedali nie.
Ako to skončilo? Na druhý deň po získaní súhlasu riaditeľky zariadenia, som to celé zrušila. Pozerajúc na na moju mamu ako krčí plecami "čo už mám robiť, keď si sa rizhodla", som si ako zásahom blesku uvedomila pravdu.
To, čo som vnímala ako dobré riešenie pre mňa, nebolo dobrým riešením pre ňu.
Mám zostala doma a dodnes to vnímam ako najlepšie rozhodnutie svojho života. Neľahké a ťažké, ale dobré. To, čo sa zdalo byť neriešiteľnou situáciou sa postupne vyjasnili. Nebudem tu písať "a žili šťastne až do smrtu". Nebola by to pravda. Prešli sme si rôznymi etapami pri hľadaní vzájomného pochopenia a z mojej strany najmä vcíteia sa do toho "kto vlatne moja matka je, ako cíti a rozmýšľa", lebo predtým mi takéto témy nikdy ani len neprišli na myseľ.
Helena Jakubčíková