Keď sa zamyslím na svojou víziou návratu domov, prichádza mi na myseľ neodbytne otázka charakteru maminých vízií. Podľa jej reakcií boli rovnako živé, ako moje. Niekedy ma prepadáva zvedavosť. Čo vlastne videla a počula? Z toho mála viem, že to boli nepríjemné veci. Možno ani tak nie nepríjemné, ako ňou odmietané a videné so strachom. Na jednej rodinnej dovolenke bola viac zhovorčivá ako inokedy. Sestra sa jej pýtala, prečo chce stále v noci svietiť a obracia sa k stene. Odpoveď nás vlastne ani neprekvapila. Konča postele jej tam sedávala stará žena. Nič nehovorila, len sedela. Podľa všetkého sa ju mama snažila ignorovať a mám pocit, že sa jej moc nedarilo. Netraba hádam zdôrazňovať, že my sme žiadnu inú osobu okrem nás nevideli.
Mama svoje žitie v dvoch tak povediac realitách neseparovala. Žila ich obe a často aj v časoch, keď choroba bola pod kontrolou. Toto bolo poznateľné na jej nesústredenosti, na kusých odpovediach alebo poznámkach, akoby reagovala na niečo, čo bolo mimo môj dosah. Hrozne ma to rozčuľovalo. Škoda, že som ju v tých časoch nevedela pochopiť. „Mama, to prečo si urobila? Kto ti to povedal?“ „Veď... „ – zvyčajne nasledoval bezmocný pohľad, vágne rozhodenie rúk. Povzdych akoby hovorila „Ty to nechápeš.“ A keď som naliehala, čo som vo svojom ignorantstve robila dosť často, sa zaťala a prestala so mnou komunikovať. „Daj mi pokoj.“ – nasledovalo nahnevané odmietnutie. Ach, s rovnakou nahnevanou reakciou z mojej strany. Mama, mama, prečo?
Od malička, od časov, ktoré si pamätám, som mávala veľmi živé sny. Aj dnes, i keď ich obsah a nálada sa zmenili. Niet divu, veď aj ja som sa zmenila. Po mojom stretnutí s mojou vlastnou lekármi oficiálne zdiagnostikovanou depresiou, som si uvedomila, že moje sny sa stali inými. Hlúposť. Skôr si myslím, že som im zrazu inak venovala pozornosť. Alebo nie? Viem, že aj kedysi sa mi snívali veci, ktoré mi otvárali oči alebo sa mi snažili niečo predostrieť. Akurát som bola k nim ignorantská. Fascinovaná, plná úžasu, ale bez pochopenia. Ako keď človek číta knihu, ktorá ho pohltí, ale stále je to len príbeh, aj keď sa na chvíľu stanem súčasťou deja. V repertoári mojich snov mám aj také, o ktorých viem, že neboli „len“ sny. Vystrašili ma svojou silou a emóciami, ktoré vo mne rezonovali ešte dlho po prebraní sa. Nemôžem ani povedať, že po prebudení, lebo ja som už vnímala túto realitu a tiež ma držal aj ten iný svet mimo času a priestoru. Vedome so sa snažila odtiaľ odísť. A keď sa mi to podarilo, ležala som na posteli so široko roztvorenými očami. Vydesená a nechápajúca, čo sa to deje. Nemala so vtedy komfort samostatnej izby a svietiť som nemohla. Akoby som to vysvetlila súrodencovi? Únava mi viečka zatvárala, ale vyplašené vedomie vytriešťalo oči do tmy. O niekoľko rokov som, keď som už mala svoju samostatnú izbu, svetlo mojej nočnej lampy strážilo môj pokoj po takýchto zvláštnych snoch. Ako som na to mohla zabudnúť?
Živé sny, živé predstavy dokonca aj v bdelom stave museli mamu mátať neustále. A ani neviem odkedy jej zasvietená nočná lampa strážila nepokojné noci.
Musela som na to prísť neskôr. Omnoho neskôr. Náznaky odpovedí sa začali vynárať až vtedy, keď som sa sama začala pýtať. Nie jej. To bolo úplne beznádejné. Nevedela som k nej nájsť cestu. Mama držala statočne bobríka mlčanlivosti. Musela som nazrieť do svojho vnútra a prejsť riekou utrpenia – svojho. Moja duša ochorela a ja som samu seba pristihla, ako odhŕňam záves, za ktorým sa toľké roky skrýval môj problém. Dôvod ochorenia? Hľadala som ho všade inde len nie tam, kde bol.
„Boh sa na to nemohol viac dívať.“ – povedala mi raz terapeutka Aďka na jednom sedení. Rok po útoku depresie som ju vyhľadala s cieľom dopátrať sa odpovedí na jednoduchú otázku: „Prečo je môj vzťah s matkou taký zlý?“