Dnes skoro ráno som stála na balkóne a pozorovala ešte tiché mesto, štebot vtákov a krásu oblohy. Zrazu sa z vtáčieho štebotu vylúpol jeden známy hlas.
"To nemôže byť pravda? Ešte je skoro." - preletela mi myšlienka hlavou. Ale zvuk nasmeroval moju pozornosť a okolo hniezda na balkóne o poschodie vyššie plavne širokým oblúkom preletela belorítka.
"To sa mi sníva" - ešte stále som tomu nevedela uveriť. Veď je len začiatok apríla. Ale známe oblúky, ktorými nie jedna ale viac belorítok križovalo oblohu ma presvedčilo, že nesnívam.
Tak sú tu. Teda aspoň prví vyslanci. Mám hlavu v smútku, lebo náš panelák sa bude zatepľovať a to znamená pre belorítky katastrofu. Moje ešte neprileteli. Vždy prilietali o trochu neskôr a odlietali skoro.
Ako sa tak dívam cez okno, belorítky pomaly, ale iste ovládajú oblohu. Do ničenia hniezda sa mi nechce, ale radšej zničiť prázdne hniezdo, ako neskôr s mladými. Krásne vtáčiky, odpustite mi to prosím.