Minimálna mzda, dramatické zredukovanie počtu zamestnancov, žiaden čas na bežné ľudské potreby. Pre niekoho je také niečo, ako uvariť si v práci čas alebo kávu, prípadne mať po ruke fľašu s vodou, zjesť jablko či ísť tam, kam aj kráľ chodí pešo úplne nemožné alebo veľmi limitujúce. Zrazu sa z týchto obyčajných vecí stávajú benefity takmer na nezaplatenie. Najmä aj pracujete pre takého zamestnávateľa ako je napríklad niektorý zo super, hyper a iných marketov. Verím, že takých zamestnávateľov je viac, ale inšpirácia pre tento článok je skutočný príbeh skutočného človeka páve z prostredia supermarketu.
Práca predavačky. Čo už na nej môže byť ťažké. Prídem do práce a idem z práce bez toho, aby som si pracovné problémy brala domov. Doma ma čaká môj súkromný život. Úplná balada. To je pohľad z vonka.
Realita je však omnoho pestrofarebnejšia. Keď nazrieme pod pláštik vonkajšieho pozlátka, zrazu pochopíme, prečo je predavačka nie raz ušomraná, zamračená a celý jej zjav vám dáva pocítiť, že by vás tu najradšej nevidela. Najmä ak sú to soboty, nedele a sviatky, ktoré sú pre väčšinu ľudí voľnými dňami. Dokonca aj za profesionálnym úsmevov a želaním dobrého dňa môžete zacítiť zdvorilosť získanú drilom bez srdca. Netvrdím, že všetky, všetci (veď predavačmi sú aj muži) sú takí. Verím, že aj tomu najempatickejšiemu človeku sa stane, že má zlý deň. Keď je však tlak stály, tak tých zlých dní je čoraz viac. Podpisuje sa to startou pohody, uspokojenia. Nastupuje bolesť tela, choroby, znechutenie.
Nie je to samozrejme špecifikum len tohto typu zamestnania. Tie príbehy sú si veľmi podobné aj v iných typoch zamestnaní.
„Dnes som si utrhla dvakrát 35 sekúnd na vecko a to bolo všetko. Unavená som, akoby som drevo rúbala. Na mieste, kde predtým boli traja zamestnanci, je len jeden a ten musí stihnúť počas smeny všetko. Skontrolovať dátum expirácie každého jedného kusa potraviny a zaznamenať. Vyradiť expirovaný tovar a ten, ktorý má ešte pár dní, dať do zľavy. Nakrájať syry a údeniny, vyložiť šaláty a vážený tovar, popritom samozrejme obsluhovať zákazníkov. Udržiavať niekoľkometrové pulty v stave, aby bol zákazník prilákaný si niečo kúpiť. Pravidelne kontrolovať a dokladať pulty s baleným tovarom. Umývať nádoby s vypredanými šalátmi, dokladať atď. Na pol ceste vás zastaví želanie zákazníka a vtedy všetko musíte pustiť a ísť obsluhovať. Na konci smeny v predstihu znova skontrolovať každý kus potraviny, zaevidovať, vyradiť, umyť podnosy, nádoby, poupratovať v letku tak, aby úderom poslednej hodiny bolo všetko hotové, lebo na oneskorencov sa nečaká.“
Do toho všetkého vstupuje napätie zamestnancov, ktorí si svoje frustrácie ventilujú voči seberovným. Od nich im totiž nič nehrozí. No maximálne hádka a to prežijú. Ani sa im nečudujem. Nad hlavou vám plieska bič otrokára, pardón zamestnávateľa a jeho drábov. Ešte raz pardón, mala som na mysli zátupcov zamestnávateľa od najvyššieho po najnižší menežment.
A to všetko pod tlakom hneď teraz, bez prestávky, bez výdychu. Kde sa všetci tak ženieme? Pred rokmi sa zo slova kríza stalo magické slovo pre ospravedlnenie pre prepúšťanie a nakladanie práce, ktorá sa s prepusteným zamestnancom nestratila, na plecia tých zostávajúcich. Tí to prijímajú. Síce so silným vnútorným nesúhlasom, ale aj so strachom, aby sa nedostali do ďalšej vlny prepúšťania.
Čoraz viac a otvorenejšie sa hovorí o tejto dobe ako o dobe novodobého otrokárstva. Možno by som povedala, že skôr sa akoby vraciame do doby nástupu priemyselnej éry v časoch, keď pre továrnikov boli jeho zamestnanci len rukami, ktoré majú robiť to, čo sa im prikáže a držať hubu a krok. Známe, že?
Vôbec nevadí, že ľudia sú vzdelanejší, informovanejší a že všade okolo nás bujnie technický pokrok. Dokonca aj ten sa nám vymyká spod kontroly a z dobrého sluhu sa stáva, či už sa stal, zlý pán.