Tak, pred štyrmi mesiacmi som slávila šesťdesiate narodeniny. Narodeniny, ktoré som nechcela oslavovať, ale moji priatelia si ich pamätali. Veď je to len číslo. Vo vnútri cítim mladého ducha. Tú bytosť, ktorou som v skutočnosti. Avšak bremeno tela, zvykov, spoločenských dohôd, všetko to, čo vytvára náš život, ma tlačí k zemi. Vo vlnách, ktorých prepad do nespokojnosti prichádza čoraz častejšie. O čom je život? Čoraz častejšie si kladiem túto otázku. Nie je na ňu jednoduchá odpoveď. A možno aj áno, ale človek zacyklený v práci, spoločenských úzusov, v krízach tohto nášho zaprdeného Slovenska, ale aj globálnych kríz tohto materiálneho sveta, nevidí alebo nie je schopný vidieť túto jednoduchú pravdu.
Človek má byť šťastný, vyrovnaný, pomáhajúci, súcitiaci s inými bytosťami, láskavý. Má sa venovať zmysluplnej činnosti, ktorou dáva svoj originálny vklad rodine, spoločnosti, svetu. Aspoň to tak tvrdia všetky náboženské, duchovné, ezoterické a neviem aké smery osobného sebarozvoja. Človek má nájsť pokoj a šťastie v sebe a rozdávať ho všetkým okolo. Všetkým, ktorí o to stoja. Veru! Lebo nie všetci stoja o niečie rady a nie všetci sú ochotní prijať, že všetko, čo sa im deje, je ich vlastná voľba a voľba niečoho, čo nás všetkých presahuje a čo má svoje vlastné zámery.
My ľudia sme dostali do vienka to, čo nemá žiadna iná bytosť z poznateľného sveta. Slobodnú vôľu. Presnejšie slobodu rozhodnúť sa. Vybrať si z toľkých možností, koľko je ten ktorý človiečik schopný vidieť. Voľba nemusí byť vôbec vedomá. Zdá sa, že vedomá voľba sa deje len vo veľmi výnimočných prípadoch veľmi výnimočných ľudí. Ach áno! Preto si toľko ľudí ťažká, prečo sa mu dejú protivenstvá, prečo má smolu, prečo ho nik nepočúva, prečo je týraný, prečo, prečo, preč... Je to neuveriteľné, ale za všetkými tými prečo je ON. On sám ten sťažovateľ na život. Ale aby to nevyznelo až tak tvrdo, treba povedať, že aj to, čo nás presahuje, má svoje plány a zámery. Je to trpezlivý stvoriteľ. Poťahuje nitkami a vláknami mnohých životov a keď niekto príde na križovatku, trpezlivo si počká, ktorou cestou sa ten tvorček vyberie. Podľa výberu spriada vlákna od toho človiečika k iným, vytvára nové, ničí staré už nepotrebné, vždy siaha do večnej knihy všetkých možností. Lebo tie sú dané. Všetky. Avšak zmaterializujú sa len tie, ktoré si človek vybral. Nezabúdajme. Má slobodu voľby.
A keďže má človek slobodu voľby, je vlastne spolutvorca svojho vlastného života tu na Zemi v tele z mäsa, kostí a krvi. Plahočiaceho sa na javisku života, ktoré si sám zvolil. Kým sa mu netvoria oči a neuvidí, že režisérom môže byť aj on sám, je nedobrovoľným hercom v svojej dráme. Iní riadia jeho život. Iní určujú, čo môže a čo nemôže, čo je správne alebo nesprávne. Iný mu kážu konať tak, aby zapadol do zvyklostí spoločnosti, rodiny. Tak, aby hľadal prijatie a potvrdenie svojej dôležitosti. Prijate a potvrdenie zvonka, lebo prijatie zvnútra seba samého je hneď označené za pýchu a egoizmus. Od malička je človek hnetený ako cesto k tomu, aby bol taký, ako všetci očakávajú, že bude. Malé dieťa je veľmi tvárne. Podľa toho, v akom prostredí vyrastá, akí sú jeho rodičia, súrodenci a ďalšia rodiny, tvaruje sa do obete alebo do hrdinu. Hrdina má svoj život viac menej v svojich rukách. Hm, viac menej, hi-hi. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že je to ten typ ľudí, o ktorých hovoríme, že sa im darí, vedia, čo chcí a idú si za svojim jasným cieľom bez ohľadu na to, čo si o tom myslia iní. Zvoliť si cestu obete je však veľmi náročná záležitosť. A pritom sa do tejto role dá spadnúť nečakane ľahko. Niekto je tak vyformovaný od detstva. Inému sa pritrafia v živote okolnosti, ktoré ho dokážu zvrhnúť z pozície hrdinu práve do obete. Okolnosti! Okolnosti rovná sa križovatky. Nie nemyslím len nečakané udalosti, nemyslím nič, čo by sa stalo z dôvodu „ako blesk z jasného neba“. Aj keď väčšina týchto okolností tak na prvý a aj x-tý pohľad vyzerá. Nie, nie. Nečakanú udalosť si vždy pripravíme sami. Je to veľmi ťažké akceptovať. Až príliš často je to neprijateľná vec. Poznám osobne, aký som mala pocit, keď mi kamarátka povedala „ale to si si vybrala sama“. Mala som chuť jej vynadať. Poslať ju do horúcich pekiel. Čo si to dovoľuje. Nevidí, ako trpím, ako ma ničí to, čo práve prežívam? Trvalo mi roky, kým som to zvládla prežuť, stráviť a prijať. A aj tak, napriek poznaniu tejto veľkej a vlastne jednoduchej pravdy, nie vždy som ochotná prijať všetky udalosti v mojom živote ako výsledok mojej voľby. Voľby až príliš často nevedomej, dávno zabudnutej. Avšak živej v každej jednej bunke môjho tela, v každom zápise mojej mysle. Čakajúce na svoj čas, na podmienky zrelé k ich prejaveniu vo forme dôsledku. Ak vám napadlo, že hovorím o karme, tak ste na správnej stope. Áno, karma, to cudzokrajné slovo, ktoré v našich končinách zapustilo pevné korene len nedávno. My ho však poznáme veľmi dobre z ľudovej slovesnosti „čo zaseješ, to zožneš“, „ako si ustelieš, tak budeš spať“.
Keď som sa s týmto slovom začínala zoznamovať pred mnohými rokmi cez rôzne new age smery, vnímala som ho ako niečo, čo nás prenasleduje. Niečo, čo je zdrojom našich aktuálnych ťažkostí. Niečo, čo nás dobehlo a spôsobuje žiaľ a utrpenie v našom živote. Niečo z minulosti nás dobieha a trestá nás. Niektorí z vás určite poznáte, a možno máte aj osobnú skúsenosť, s rôznymi ponukami na vyčistenie karmy. Karmy z tohto života, z iných životom, životom vašich predkov a ... možností je veľa. Slovo je silné zaklínadlo. Vďaka novému zaklínadlu sme sa mohli ešte viac zaboriť do bahna ublíženia, nespravodlivosti, do prečo_práve_mne_sa_toto_deje. Ale žijeme vo svete, kde všetko má svoj náprotivok. So slovom karma sa k nám predralo aj slovíčko dualita. Žijeme vo svete, ktorý je duálny. Dobro a zlo. Láska a nenávisť. Spravodlivosť a nespravodlivosť. Biely a čierny. Krásny a odporný. Úspešný a neúspešný. Tyran a obeť. To je len malá vzorka. I keď som presvedčená, že viete.
Dualita je ako kyvadlo. Má hraničné body a potom množstvo bodov medzi nimi. Všimnite si kyvadlo. Keď ho rozhýbete, dosahuje oba najkrajnejšie body, ktoré sa zdajú na hony vzdialené, ale postupne pohyb slabne. Vzdialenosť sa zmenšuje. Tie hraničné body už nie sú tak extrémne vzdialené. Nakoniec sa hraničné body zjednotia do jedného bodu. Do bodu pokoja. Keď sa na tento jav pozriete z odstupu, viete si uvedomiť, že všetky body kyvadla sú stále tým istým kyvadlom. Rozkývané kyvadlo je príčinou a následkom sú jednotlivé body, ktoré kyvadlo vykresľuje. A rozkývané kyvadlo je zas dôsledkom vašej ruky, ktorá spôsobila jeho rozkývanie. Poďme ďalej. To, že ruka rozkývala kyvadlo je dôsledkom akej príčiny? Čo myslíte? Príčinou je vaše rozhodnutie rozkývať kyvadlo. Keď pôjdeme ešte hlbšie, môžeme vidieť, že k rozhodnutiu rozkývať kyvadlo viedla celá séria iných príčin. Malých i veľkých. To nie je dôležité. Veď ako sa vraví, aj zamávanie motýlieho krídla vo vzdialenom pralese má vplyv na vzdušné masy nad našou matičkou Zemou. Čo je dôležité je fakt, že každá príčina je výsledok vášho rozhodnutia. Ako som už povedala, vôbec to nemusí byť vedomé rozhodnutie. Aj tak až príliš často fungujeme na autopilot. Všimli ste si? Keď som pred rokmi začala cestovať do práce autom, uvedomila som si silu autopilota. Vždy som musela prejsť cez obec Svätý Jur. Čím som bola zručnejšia ako šofér, tým častejšie sa mi vynorila otázka pred príjazdom na tiahlu zákrutu pred Bratislavou: „Kedy som prešla cez ten Jur?“ Nevedela som. Nepamätala som si. Môžem povedať, že ma to vystrašilo. Z môjho života sa stratilo zopár minút potrebných na prejazd Jurom. Toto ma viedlo k tomu, že som začala venovať pozornosť tomu, čo robím. Hovorila som si „A už tu máme Svätý Jur. Super. Ľudia čakajú na autobus na zastávke. Teta v čiernej šatke prebieha cez cestu. Aha škola. Pozor priekopa.“ Pozornosť. Všimnite si toto čarodejné slovo. Pozornosť je nástroj, váš vlastný nástroj, ktorým zoberiete riadenie z rúk autopilota. Vôbec nejde o to, aby ste vypli autopilota. Aj on má svoje opodstatnenie. Ide o to, aby ste vy boli tou príčinou, tým tvorcom, tým pilotom, ktorý drží opraty svojho života v rukách. Keď si uvedomíte, že vy ste príčinou, tak budete vidieť aj následok. Otvorí sa vám pole možností. Autopilot, ako každý stroj, pozná len jednotky a nuly, biele a čierne a tak ďalej. To je zdroj jeho rozhodovania. Ale vy máte schopnosť odhrnúť závoj spred očí a vidieť viac možností. Pamätáte si kyvadlo a nekonečný počet bodov medzi extrémnymi hranicami? Keď máte viac možností, máte schopnosť tieto možnosti vyhodnotiť a vidieť ich pravdepodobný následok niekde vo vašej budúcnosti. Vtedy rozhodujete ako tvorca. S plnou zodpovednosťou za zvolený následok. Aké jednoduché! Aké zložité!
Zastaviť automatický režim prežívania svojho života je úloha každého človeka. Stať sa tvorcom svojej karmy. Byť príčinou aj následkom.