V ten rok, keď som ešte nevedela, aká zmena vtrhne do môjho života, som bola na všech svätých zapáliť sviečky na hrob otca. Chodila som tam zriedka. Nemala som potrebu. Počas tých dlhých rokov ma moje kroky viedli na cintorín len v čase dušičiek. Vtedy som zažívala niečo tajomné, nepostihnuté slovami. Pokoj, akoby ponorenie sa do náruče niečoho či niekoho neviditeľného. Aj v tú večernú hodinu, keď hroby ožarovalo mihotavé svetlo sviečok a niesol sa nad nimi tichý šum hlasov živých navštevujúcich svojich mŕtvych, som stála pred hrobom a dívala sa na náhrobok vystupujúci z tmy vďaka žiare kahancov. Prihovárala som sa otcovi, rátala som roky od jeho odchodu. Spomínala som na mamu a rozjímala som na tým, čo týchto dvoch ľudí vlastne spájalo. Dívala som sa na hrob, v ktorom ležala škrupinka, ktorá bola kedysi tým statným pekným mužom. Nezlomným ani v čase, keď mu už smrť klopala na dvere. Nebola som doma, keď zomrel. V mysli sa mi za tie roky vytvorili obrazy, ktoré by osvetlili tú tajomnú chvíľu, ale ktovie, či sú vôbec pravdivé? Nech bol akokoľvek silný, rozhodnutím jeho ženy, ktorá dala postaviť zábradlie k jeho posteli, z nej už nikdy nevstal. Nahnevaný na svet a nespravodlivosť života. Šialenstvo ženy, ktorá doopatrovala svojho neľúbeného (naozaj neľúbeného?) muža, obraz smrti podtrhujúci batoh plný krívd, výčitiek a ublížení, ktorý niesla a ktorý sa počas ich spoločného života stal neunesiteľným, dávala zrod myšlienke smerujúcej k veľmi ťažkému obvineniu. Nikdy nebolo vyslovené nahlas a aj keď sa niekedy táto ťaživá myšlienka pýtala „Ozvučíte ma“?, stíšeným hlasom sme ju zahnali.
Spomenula som si, že toto obvinenie bolo predsa len zhmotnené a to priamo na jeho pohrebe. Otec vystavený na katafalku s neodborne oholeným strniskom niesol stopy chvejúcej sa ruky ženy, ktorá ho chcela už chladnúceho pripraviť dôstojne do hrobu. Rezné rany vyvolávali v časti pozostalých, ktorí ho za celý čas jeho choroby a nevládnosti neprišli ani raz pozrieť, pobúrenie. V tomto pobúrení si dovolili znesväcovať poslednú rozlúčku. A týchto ľudí tak ľahko vynášajúcich súdy, som oslovila a pozvala na kar k nám domov. Prečo? Nuž patrilo sa. Boli to jeho bratia a sestry. Otcova matka sa pohrebu nezúčastnila. Bola už veľmi chorá a už v tých dávnych časoch, keď sme k nim chodili na návštevu, bola pod bremenom života zohnutá na dvoje a poslepiačky sa motkala v starej kuchyni alebo ležala na posteli pri peci. Dedo už nežil. Babka šťastlivo prežila svojho muža o približne päťdesiat rokov. Muža, ktorý ju podľa rodinnej tajnej legendy, ktorú som sa mimochodom dozvedela až o mnoho mnoho rokov neskôr, naháňal po záhrade so sekerkou vyhrážajúc sa: „Keď mám skapať ja, tak skapeš aj ty!“ Dedo zomrel na rakovinu vcelku mladý a babka sa dožila stoštyrirokov. To, že zomrela, sme sa dozvedeli až o niekoľko rokov neskôr úplne náhodou.
Usmiala som sa sama na seba a vnímala som pokoj cintorína. Ako som bola zahĺbená do myšlienok a očami láskala zošednuté písmená na náhrobku, zachytila som niekde na pomedzí vedomia ľahučký pohyb, obláčik iskierok mihotajúci sa pred náhrobkom ako zohriaty vzduch nad rozpálenou cestou v horúcom lete. Zamerala som pozornosť na ten mihotavý jemnulinký pohyb a písmená náhrobku nesúce meno našej rodiny sa znova vylúpli spoza toho zvláštneho závoja. Ó, čo to bolo? Ešte chvíľu som tam pobudla s príjemným pocitom voľnosti a so zvláštnou spomienkou v srdci som odišla domov.
Ako velí tradícia, kúpila som na hrob kvetinové aranžmán z čečiny a keď nastal ten sviatočný dušičkový deň, vybrala som sa s mamou znova na cintorín. Mama so mnou už niekoľko rokov nechodila, ale aj tentokrát som sa jej spýtala, či chce ísť. Prekvapila ma, keď povedala áno. Podarilo sa mi zaparkovať kúsok od brány do cintorína a pomaličky sme sa šuchtali dovnútra. Nebola by som to ja, keby som nepokazila túto chvíľu. Neviem, čo to vždy do mňa vlezie, keď sme v aute. Akoby ma niečo posadlo a všetko mi na nej vadí. Pomalosť, spôsob ako sa rúca do sedačky, netrpezlivosť a nespokojnosť s jej reakciami. Neodpovedaním. Juj, prskala som ako prerastená vianočná prskavka od auta až po bránu cintorína a mama pokorne cupkala vedľa mňa opierajúc sa mi o ruku, ktorou som ju podopierala. Poznala ma ako staré boty a vcelku múdro ma nechala svojej zlosti a následným sebavýčitkám.
Bohyňa Hekaté sa nad nami vznášala a bavila sa na tej našej boľačkovej nerozumnosti. Ona už vedela. Vedela to, čo my smrteľníci nevieme najmä v dnešnej dobe uchopiť. Všetko má svoj začiatok a aj koniec. Koniec a začiatok, jeden bod vo večnosti. Bod zániku a zároveň bod zrodu. V temnote maternice sa zrodí život a keď príde čas, znova príde vláda temnoty. Ó, nie. Nie tej desivej a nepochopenej. Telo sa uloží do tmavého hrobu a jeho prvky sa znova začlenia do tela Bohyne, matky zeme. A duša? Vráti sa domov do náručia večnosti, do náručia Boha. Večný kolobeh zrodu a smrti. Avšak vtedy, v to dušičkové popoludnie som bublala a potom sa vinila a potom sa ukľudňovala, aby som nekazila chvíľu pri hrobe. Postáli sme chvíľu, naaranžovala som výzdobu, doplnila sviečky a kahančeky. Okrem pár bezvýznamných viet ako „Aj tu vymeň kahanec.“ a „Hej, vidím.“ sme mlčali.
„Mama, chceš ísť aj do Cífera?“ – spýtala som sa, keď sme odchádzali. Tam ležia jej rodičia, jej prvorodený syn, moje dvojča, jej súrodenci, bratranci a sesternice a ďalší predkovia.
„Nie.“ – vypočula som si s uľahčením odpoveď. Ako sme kráčali po chodníčku k hlavnému východu, mama sa zrazu zastavila pri kríži Ježiša Krista.
„Máš ešte kahanec?“ – spýtala sa ma. Celá prekvapená som prikývla a zapálený kahanec som priložila do rozrastajúcej sa hladiny svetelného jazierka osvetľujúceho nohy Krista na kamennom kríži. Toto sa ešte nestalo. Mama síce vyrastala v prostredí silenej katolíckej viery, ale stavala sa proti. Ako ústupok matke a tradíciám dala pokrstiť svoje deti, ale to bolo asi všetko. Keď bola babka u nás na už takmer smrteľnej posteli, žiadala od nás, nedospelých deciek, sľub, že budeme chodiť do kostola a modliť sa. Aby sme nezvlčili a nežili v hriechu. Držala som babku za ruku a s ľahkosťou v srdci som jej to sľúbila. Priala som si, aby sa netrápila, lebo bolo zjavné, že je to pre ňu dôležité. Nič to však pre mňa neznamenalo. Gagarin lietal okolo Zeme a nikoho takého, ako ten bradatý Boh na obrázkoch v katechizme vznášajúcom sa na oblaku, tam nestretol.
Neviem v akú vieru verila naša mama. O vonkajších znakoch viery, ako chodenie do kostola, modlenie sa, zúčastňovanie sa rituálov, kňazov, mníšky, sa vyjadrovala s dešpektom. Teda, ak sa vyjadrila. Chacha! To boli vzácne chvíle, keď si bobrík mlčanlivosti išiel na chvíľu odpočinúť. Napokon, nezdalo sa, že by sa touto otázkou nejak zvlášť zoberala. Myslím si, že prijala raz nejaký názor a ten už nezmenila. Veď Boh ju opustil už veľmi dávno. Smrťou syna, sklamaním v muža, stroskotaním priateľstiev, nesúdržnosť rodiny, chorobami, nespravodlivosťou sveta. Bože, nebola vždy taká. Keď sa dívam na staré čiernobiele fotky krásnej ženy jednou rukou tlačiacej kočík a v druhej držiac drobnú rúčku svoje prvorodenej dcéry, vidím krásnu, veselú až éterickú bytosť. Niekde sa počas tých dlhých rokov stratila, ukryla.
Teraz stojí pod krížom vedľa svojej dospelej dcéry, opiera si sťažka svoje vetché a už neposlúchajúce telo o moju ruku, a díva sa do plamienkov. Spomína na tú krásnu bytosť, ktorou bola? Spomína na syna, ktorí leží v malom hrobe v jej rodnej dedine? Na čo myslí? Pýtam sa dnes, ale nespýtala som sa vtedy. Bol to zvyk nepýtať sa, lebo aj tak nepríde odpoveď? Bola to neuchopiteľná tajomnosť chvíle? Toho zvláštneho počinu vymykajúcemu sa z rámca zvyčajného správania?
„Poďme už,“ – potiahla ma jemne za ruku a vybrali sme sa v tichu k autu a domov.