Sviatok svätého Valentína je vlastne jeden úžasný marketingový ťah, ktorého začiatky spadajú do Ameriky v devätnástom storočí. Nápad prišiel z Anglicka, kde bol tento sviatok veľmi populárnym medzi robotníkmi v továrňach.
Príbeh Valentína v Amerike sa začal malou krásnou pozornosťou, valentínkou, ktorú dostala Ester Howlandová z Worcersteru v Massachusetts od anglického obchodného partnera svojho otca v roku 1847. Zvyk vymieňať si papierové srdiečka zdobené čipkami a stužkami inšpiroval jej obchodného ducha a rozhodla sa rozbehnúť svoj vlastný obchod. Podľa vzoru svojho otca, ktorý bol vlastníkom siete obchodov s knihami a galantérskym tovarom, začala importovaním čipiek a stužiek s kvetinovými vzormi. Odtiaľ bol len krok k masovej produkcii valentínok z bohato zdobených papierových čipiek. Sama síce chladno tvrdila, že o zvyku darovať si valentínky nevie nič, ale aj napriek tomu zostalo jej meno v Amerike spojené s valentínkami. Od roku 2001 sa cenou Ester Howlandovej odmeňujú najlepšie návrhy pohľadníc s predtlačenými pozdravmi.
V roku 1849 napísal redaktor magazínu Graham´s American Monthly: „Deň svätého Valentína sa stáva, nie – už sa stal národným sviatkom.“ Nič viac nestálo valentínkam v ceste v rozpínaní sa na nové územia. Súbežne s nárastom obľúbenosti svätého Valentína sa menili aj darčeky. Ručne písané pozdravy boli rýchlo nahradené masovo tlačenými papierovými kartami s veršíkmi, romantickými obrázkami a rôznymi dômyselnými ozdobami. Neskôr si na svoje prišiel cukrárenský priemysel s čokoládovými srdiečkami. Špeciálne k 14. februáru sú pripravované neuveriteľné množstvá ruží, najlepšie červených. Zlato a šperky z drahých kameňov ako inak v tvare srdca dobíjali od začiatku dvadsiateho storočia svet s masívnou reklamou „Darujte valentínku svoje láske.“
Dnes si nemusíme valentínky vyrábať a mládenci nemusia namáhať svoje hlavy pri vymýšľaní čo najromantickejších valentínskych veršíkov. Reklamní guruovia nám vďačne a nie celkom nezištne dajú všetko na zlatej tácke krásne zabalené v červenom saténe s kartičkou s menom milej v rozkošnej krabičke ako inak v tvare srdiečka. V dnešnom modernom svete sa darovanie valentínskeho darčeka neobmedzuje len na zaľúbencov. Darčeky si vymieňajú manželia, darúvajú sa deťom, priateľom. Deti ich dávajú svojim obľúbeným učiteľom. Dokonca si ich vymieňajú kolegovia. Spôsob slávenia sa mení podľa regionálnych špecifík v rôznych krajinách sveta, kde sa tento sviatok zakorenil. Napríklad v Japonsku ženy obdarúvajú aj svojich mužských kolegov. Tradičným darom je čokoláda. Kvalitná sa dáva populárnym kolegom a lacná menej populárnym. Muži majú ustanovený špeciálny deň, 14. marec, na vrátenie pozornosti. Očakáva sa od nich, že dajú darček všetkým kolegyniam, ktoré ich obdarovali, vo forme bielej čokolády. Preto sa tento deň volá tiež Biely deň. Ale dnes sa aj v Japonsku darčeky už viac neobmedzujú len a len na čokoládu.
Čo však majú robiť tí, ktorí sa chcú valentínskemu ošiaľu vyhnúť? Niet nič ľahšieho. Stačí vycestovať do Brazílie na tradičný brazílsky karneval. Kvôli dátumu karnevalu, ktorý spadá blízko k 14. februáru je Brazília obľúbeným miestom pre nezadaných ľudí. Neslávi totiž Valentína. Nuž, je tam iný druh ošiaľu:-)
Po roku 1989 sa svätý Valentín dostal aj k nám a pomaly a nenápadne sa stal neoddeliteľnou súčasťou tradície hlavne mladých zaľúbencov. Šíreniu pomohol internet, voľné cestovanie, záujem o cudzie kultúry – možno najmä tie západné. Valentínky sa k nám dostávali najmä z Anglicka a Ameriky. Postoj ľudí je rôznorodý. Vo všeobecnosti prevláda názor o umelom vplyve, komercionalizácii vzťahov a spoločnosti. Jedni tento neoficiálny sviatok zbožňujú, iní zas zatracujú do čierneho pekla a iným je úplne ľahostajný.
Zakladateľka hromadnej výroby valentínok Ester Howlardová dotknuto tvrdila, že o sviatku svätého Valentína nič nevie. My, žijúci vo svete internetu, máme zas tých informácií toľko, koľko len chceme. Jedným spojovacím prvkom všetkých legiend a vraj historických faktov je povesť o kňazovi žijúcom v rímskom impériu, ktorý porušil zákon. Tam to totiž začalo.
Kde sa vzala prvá valentínka
Veru, dnešné romantické obdarovávanie sa valentínkami začalo neromanticky prenasledovaním ranokresťanského kňaza Valentína. Tento kňaz sa vzoprel zákazu rímskeho cisára a tajne sobášil vojakov impéria. Podľa cisárovho presvedčenia, ženatí vojaci nie sú dostatočne odvážni vo vojnách, ktoré boli tradičnou kratochvíľou rímskeho impéria. Asi nebol ďaleko od pravdy. Kto by len bezhlavo položil život na oltár cisárovej slávy, keď ho doma čakala mladá žena.
Dajme na chvíľu romantiku bokom a pozrime sa na tých pár historických faktov o svätom Valentínovi, mučeníkovi, ktorý bol jedným z mnohých šíriteľov kresťanskej viery v starom Ríme. Kresťania blahorečili hneď niekoľko Valentínov z približne rovnakej historickej doby okolo rokov 197 až 270 nášho letopočtu. Nie je úplne jasné, ku ktorému z nich sa najbližšie viaže legenda. Najviac odkazov sa spája s kňazom Valentínom, ktorý šíril kresťanskú vieru neďaleko od Ríma niekedy v rokoch okolo 270 nášho letopočtu. Napriek prenasledovaniu sa vzoprel rozhodnutiu rímskeho cisára Claudia II nazývaného aj ako Gothicus a poskytoval kresťanom sviatosť manželstva. Zároveň sa dopúšťal zločinu voči Rímu tím, že aktívne šíril kresťanstvo a pomáhal prenasledovaným. Za porušenie zákona bol Valentín uvrhnutý do väzenia. Vypočúvaný bol samotným cisárom. Claudius si rebela obľúbil a viedol s ním dlhé diskusie s cieľom donútiť kňaza, aby zaprel svoju vieru. Valentín to odmietol. Keď však prekročil medze a pokúsil sa obrátiť na kresťanskú vieru samotného cisára, ten stratil trpezlivosť a odsúdil Valentína na smrť palicovaním a následne sťatím hlavy. Traduje sa, že sa tak stalo práve 14. februára.
Iný príbeh, ktorý do mučeníckej smrti vnáša romantické pozadie, popisuje iné skoršie uväznenie biskupa Valentína v rímskom mestečku Terni za šírenie a podporu kresťanstva. Žalárnik, sudca Asterius, viedol so svojim väzňom polemiky ohľadne viery a pravosti Ježišovho učenia. Legenda hovorí, že sudca podrobil Valentína testu. Ak vylieči jeho slepú adoptívnu dcéru, urobí všetko, o čo ho kňaz požiada. Valentín súhlasil. Položil ruky na oči dievčaťa a to začalo vidieť. Tento nesporný dôkaz zázrakov Ježišových nasledovníkov sudcu dojal a presvedčil. Súhlasil so žiadosťou Valentína, aby odstránil v svojom dome všetky modly a podstúpil trojdňový pôst. Potom bol sudca a členovia jeho rodiny pokrstení. Sudca išiel ešte ďalej a prepustil všetkých väznených kresťanov. Neskôr, keď bol Valentín odsúdený cisárom na smrť za porušovanie zákonov, traduje sa, že vyliečenej žalárnikovej dcére poslal správu „od tvojho Valentína“. Tento počin sa traduje ako historicky prvá valentínka.
Od martírstva k romantizmu
Skutky svätého Valentína boli oslavované cirkvou ako skutky obetovania sa v rôznych kresťanských krajinách Európy, ale až v štrnástom storočí dostal tento martýr nádych dnes tak známej romantiky a ľúbostnej sladkosti. Na začiatku toho stál básnik Geoffrey Chaucer a jeho báseň Vtáčí parlament (The Parliament of Fowls známy aj ako The Parliament of Birds). V básni hovorí „a bol to deň svätého Valentína, čas keď si všetky vtáky hľadajú svojho partnera“. Napriek tomu, že február nie je zrovna čas svadobných piesní vtáctva, čitatelia básne zobrali nekriticky práve 14. február ako dátum oslavujúci milencov. Bolo to obdobie, keď sa básnici s obľubou zaoberali princípmi dvornej lásky ospevovanej francúzskymi a anglickými trubadúrmi v časoch križiackych výprav. Dvorná láska kvitla na všetkých kniežacích dvoroch. Mala svoje prísne pravidlá a samozrejme nebola oslavou lásky medzi manželmi. Nečudo. V tých časoch sa kniežatá a kňažné nebrali z lásky, ale svadba bola prostriedkom vytvárania politických aliancií. Hľadali sa preto iné zdroje pre vyjadrenie nenaplneného nežného citu lásky. A básnici ich poskytli veľmi radi.
Dvorná láska so svojimi pravidlami a koncept tajného zväzku milencov inšpirovala ďalších a ďalších básnikov. Možno Chauser ani nebol prvý. Na tom však nezáleží. Romantizmus v literatúre a aj v iných druhoch umenia potreboval zrejme svojho patróna a našiel ho v starých príbehoch o kňazovi Valentínovi. Tu niekde sa zrodil zvyk vzájomného obdarovávania. Na úplnom začiatku to boli tajné verše a piesne trubadúrov, ktorí pod oknami šľachtičien ospevovali nehynúcu lásku ich tajného milenca.
Ďalšie a ďalšie generácie stavali na tejto tradícii a prinášali do nej aspekty svojej doby. V roku 1797 bola v Anglicku vydaná zbierka romantických veršíkov pre mladých mužov, ktorí neboli schopní vyprodukovať svoje vlastné. Objavili sa prvé tlačené pohľadnice s veršami a obrázkami. Viktoriánske obdobie prinieslo možnosť anonymných valentínskych pozdravov a následné obdobie sa nieslo v znamení explózie masovosti a aj komerčnosti.
Lásky nie je nikdy dosť
A tak sa stalo, že takmer na celom svete slávime dňa 14. februára sviatok zaľúbených, sviatok svätého Valentína, A hoci on vyznával oslavu manželskej lásky posvätenej Bohom, dnes na neho spomíname a v jeho mene prejavujeme náklonnosť blízkym ľuďom vo všetkých podobách lásky. V podstate je jedno, že je to sviatok umelý alebo sa považuje za komerčný gýč. Lásky predsa nie je nikdy dosť.
_ _ _
Niekoľko názorov nájdených na internete - pohľad cudziniek na slávenie sviatku Valentína so svojimi slovenskými partnermi:
Lisa z Ecuadoru:
Lisa si myslí, že sa Valentín na Slovensku neslávi. Podarilo sa jej presvedčiť svojho slovenského manžela, aby ju na tento sviatok pozval na večeru. Pre svoje slovenské priateľky organizuje stretnutia a spomína na to, ako v Ekvádore týmto sviatkom žijú najmä obchodné domy ozdobené balónmi v tvare srdca a kvetmi. Všetko je osrdiečkované a červené. Na školách je pekný zvyk obdarovania sa navzájom. Deti vyrobia kartičky, ktoré dajú do jedného vreca. Kartičky môžu byť anonymné i podpísané. Na konci dňa sa kartičky roztriedia a porovnáva sa, kto koľko dostal a od koho. Obľúbeným darčekom je aj odznak v tvare srdca.
Na námestí Nezávislosti bude v tomto roku postavený Dub lásky, ktorý bude možné zdobiť pohľadnicami. V Mariinskom parku je populárny „most zaľúbených“. Zaľúbení sem prichádzajú a nechávajú na zábradlí svoje vyznania lásky a samozrejme, aby sa tam pobozkali.
Viktória z Lotyšska:
Podľa Viktórie tento sviatok na Slovensku vôbec neexistuje. V Lotyšsku muži kupujú ženám kvety, sladkosti a keď sú od svojej milej ďaleko, posielajú pohľadnice. Na školách si deti tiež vyrábajú kartičky a vzájomne si ich odovzdávajú. Na Valentína premáva v Ľvove električka zaľúbených, v ktorej hrá romantická hudba a podáva sa šampanské.
Natália z Ukrajiny:
Natália vníma, že hlavne ľudia z východu Slovenska nevynechajú príležitosť dobrej oslavy a ochotne prijímajú nové zvyky. Tak ako je zvykom v mnohých krajinách aj na Ukrajine si zaľúbenci vymieňajú darčeky, kvety, pohľadnice a bozky. Nie všetci ho uznávajú. Sú ľudia, ktorí ho považujú za nezdravý vplyv západu. V Odese, v mestskej záhrade je strom lásky. Je to tri metre vysoký strom z bronzu, ktorý je ozdobený malými srdiečkami namiesto lístia a na nich je napísané slovo „Láska“ v 65 jazykoch sveta.
_ _ _
Typ na výlet
Most zamilovaných v Piešťanoch. V Piešťanoch sa most zamilovaných slávnostne otvoril presne pred rokom v deň svätého Valentína. Zamilovaní si môžu svoju lásku uzamknúť zámkom na zábradlí mostíka. V blízkom obchode si môžu zakúpiť zámok a nechať naň vygravírovať svoje mená a zamknúť svoju lásku navždy na mostík.