Odkedy Anna nastúpila na vysokú školu do Bratislavy, denno denné cestovanie sa stalo súčasťou jej života. Bola mladá dievčina a považovala za samozrejmosť uvoľniť miesto staršej žene či mužovi. Aj napriek nepohodliu preplnených autobusov, keď cítila telá iných spolucestujúcich na svojom a ako sa žartom hovorievalo „Neviem, na ktorej nohe stojím. Na svojej či na susedovej?“ Anna bola z tých mladých žien, ktorým bolo trápne si znova sadnúť, keď jej ponuka bola odmietnutá. Nezmyselne sa hompáľala nad prázdnym miestom a pokiaľ ho neobsadil niekto iný, sadla si až vtedy, keď človek, ktorému miesto ponúkla, vystúpil. Mala krátko po tridsiatich dvoch narodeninách, keď nastal zlom. V jedno slnečné letné ráno sa zrazila s realitou, ktorá ňou otriasla do hĺbky duše.
Bol to úplne bežný pracovný deň. Anna čakala na svoj autobus číslo 61. Už keď prichádzala na zastávku, vedela, že do práce sa nedostane tak ľahko. Z rozrušených i nahnevaných hlasov vyrozumela, že jeden autobus vymeškal a ten ďalší bude určite meškať. Ľudí pribúdalo a napätie rástlo.
Davom prebehlo vzrušenie, keď sa konečne objavil vytúžený spoj. Všetci sa pomkli bližšie k okraju cesty. Cítila, ako sa na ňu tlačia ľudia. Cítila z toho úzkosť, ale vzrušenie sa zmocnilo aj jej. Mala neuveriteľné šťastie. Dvere autobusu sa otvorili priamo pred ňou. Náhlivo vyložila nohu na schodík, keď tu zrazu do nej niekto sotil. Predtým, ako padla na ruky, stačila zaregistrovať staršieho pána, ktorý sa hnal hlava nehlava k jedinému voľnému miestu na dohľad. Všimla si ho už na zastávke. Taký ten zošúverený dedko budiaci zdanie, že keď zafúka vietor, tak ho odveje.
Ako padala, otvorila sa jej kabelka a obsah sa vysypal pod nohy ďalších nastupujúcich. Nevedela čo skôr. Chytala sa jej panika. Ani nevedela, ako vstala. V zmätku, ktorý nastal, sa jej podarilo pozbierať svoje veci vyvolávajúc tak ešte väčší zmätok. Ľudia sa totiž tlačili dovnútra zameraní len na seba a ona im zavadzala. Mala šťastie a včas sa chytila tyče, aby sa znova neskotúľala pod nohy ostatných, keď autobus práve vyberal ostrú zákrutu. Slzy sa jej kotúľali po lícach od poníženia a zranenia.
Držala sa tyče a civela do okna. Pred vnútorným zrakom jej bežali obrazy iných starších ľudí, ktorým vždy ochotne uvoľnila miesto v autobuse. Cítila ako v nej rastie hnev a s hnevom zatvrdenie. Ten starec si vôbec nevšimol, čo spôsobil. Žiadne „S dovolením“. Žiadne „Prepáčte.“ Nič! Ani sa len neotočil. Ten hnusný dedo! Ten, ten ... trasúc sa od hnevu mu nevedela prísť na meno. Do cieľa mala štyri zastávky. Avšak skôr, ako vystúpila z autobusu č. 61, dozrelo v nej rozhodnutie. Pevné ako skala. Už nikdy, naozaj nikdy, neuvoľní miesto žiadnemu staršiemu človeku. Už nikdy nepodľahne ich predstieranej krehkosti. Už nikdy nechce kľačať na plošine autobusu a zhľadúvať veci pomedzi nohy natlačených spolucestujúcich.
A tak sa aj stalo. Jej zatvrdenie po rokoch predsa len trochu povolilo. Postupne sa prestala chladne pozerať na staršie ženy s viditeľnými problémami. Keď bola takáto žena na dosah, ponúkla jej svoje miesto. Avšak, ak sa dočkala „Ó, ďakujem, to nemusí byť.“, znova si sadla bez akejkoľvek výčitky. V prípade mužov zostala ako skala. Maximálne sa letmo pozrela, či niekde nesedí nejaký mladší muž, ktorý by mohol, keby chcel. A aj v prípade, že sa nenašiel dobrovoľník, otočila sa a spokojne sa dívala z okna.