V nedeľu som po dlhom čase siahla po svojom poznámkovom zošite. Zvyknem si napísať dátum a potom to, čo tam chcem zaznamenať. Nechcelo sa mi hľadať kalendár a zrazu som si nevedela vybaviť, aký je dátum. Zasmiala som sa. Myslím si, že to môže byť bežná situácia. Človek jednoducho zabudne. Zasmeje sa a život ide ďalej.
Je situácia, keď to na zasmiatie nie je. Ktorá? Napríklad keď ste u psychiatra. Koľkokrát som túto obyčajnú otázku počula, keď som sprevádzala mamu? Nespočetnekrát. A nesprávna odpoveď bola vždy vyhodnocovaná ako "neorientovaná v čase". Jedna z indícii, že človek to nemá v hlave celkom v poriadku a potrebuje pomoc doktora.
Stáva sa mi, že som neorientovaná v čase. Jednoducho dni plynú a čas je len parameter života. Napokon sme si zvykli využívať rôzne pomôcky. Kalendár mám na stole, v počítači, v mobile, svieti na paneloch vo verejných priestranstvách. Potrebujem však sledovať čas v čase voľna, v čase, keď plynutie času nie je dôležité? Nie, netreba. Táto veličina má predsa svoje vlastné pravidlá.
Možno majú psychiatri pravdu s tým, že neorientovanie v čase niečo znamená. Niečo chorobné. Ale so psychiatickými chorobami je to veľmi vachrlaté, čo uznávajú aj samotní psychiatri. A zas na druhej strane prečo sa trápiť dátumom, keď na ňom nezáleží? Je to len označenie, dohoda, mílnik na ceste pozemského človeka.