Stáli sme tam tri sestry pri pulte pohrebného ústavu a prehŕňali sa v katalógu produktov určených pre zosnulých. Aj keď tí zosnulí sú už nad vecou, pozostalým nie je jedno v akej schránke spočinú ostatky ich blízkeho človeka.
Svetlá, tmavá, leštená, matná, úzka či široká. Z dreva takého či onakého, ale aj lacná z drevotriesky. Do takej pochováva mesto bezdomovcov, oznámila nám majiteľka pohrebníctva, ukazujúc celkom vkusnú a lacnú poslednú schránku pozemského tela. Pochovajte svoju matku do truhly pre bezdomovcov! To proste nie je dostatočne dôstojné.
Nie veru! Ani nápad! Pred vnútorným zrakom sa premieta predstava ako živý sen o tom, ako drevotrieska vo vlhkom prostredí pučí, prehýba sa a stráca tvar a ako gniavi to nebohé telo uložené do tak úbohej rakvy.
A taktiež sa odvíja predstava, vlastne spomienka, ako si matka celý život nedopriala, ako si odtŕhala od úst, ako stále žgrlošila každú korunu. Celý život na sebe šetrila. V čase, keď sme zostali spolu sami, matka a dcéra, stále sa ma snažila kontrolovať čo kde a v akej výške miniem. Razantne som sa proti tomu stavala. Prskala som. Trieskala dvermi – nech sa nestará! A neskôr, keď sa naše vzťahy oteplili, odmietala som jej povedať cenu vecí, ktoré som jej kúpila. Keby vedela, že čižmy stály dva a pol tisíc korún, tak by ich snáď ani neobula. Veď by sa taká drahá vec zničila. Nuž veru nakoniec sa nezničila. Druhej zimy sa čižmičky už svojej nositeľky nedočkali. Darovala som ich. Snáď niekomu inému poslúžili.
A tak sme nevybrali ani lacnú a ani príliš drahú truhlu. Takú akurát. Vyleštenú, svetlú z ozajstného dreva. Takú, aby sa v nej dobre ležalo a aby tlelo rovnomerne. Nie ako tá drevotrieska.
Na vrchnú časť sme vybrali kovového Krista na kríži. Nemala som pocit, že tam musí byť. Pohrebný marketing a predstava o tom, čo sa patrí však zvíťazili. Ale aj pochopenie. Nakoniec prečo jatriť cítenie jednej zo sestier? A tak bol elegantný kríž aj s telom Krista odsúhlasený jednohlasne.
Keď o niekoľko dní chlapí z pohrebníctva spúšťali rakvu do zeme, vynímal sa Kristus jemne zakrytý kvetinami na lesklej ozdobenej truhle. V sprievode smútočných tónov Requiem mi ho prišlo ľúto. Hrudy zeme ho postupne zakrývali. Bol odsúdený do vlhka a do tmy. Mal pred sebou dlhú cestu. Prežije truhlu i telo v nej, vrátane bielej čipkovanej výzdoby a najlepšieho oblečenia. Veru veľmi dlhú dobu. Ale raz aj ten kov vplynie do jednoty s tým, čo bolo raz živé a krásne. Dotkne sa srdca z ruženínu, ktoré bolo položené do záňadria mŕtvej, keď bola truhla ešte nová a voňala drevom. A v tom zjednotení sa večnosť usmeje nad pochabosťou ľudí. Pretože tá truhla vôbec nie je dôležitá. Dôležité je to, čo zostane v srdci. V tlkote nekonečna, kde hmota je len základ pre nový tvar. Lebo ako sa vraví: „Prach si a na prach sa obrátiš.“ V nekonečnom kolobehu života.