Ako pena

Ilúzia máje[1] je ako pena

čo s morom znova sa spája.

Nikto nie je matka, otec, príbuzný,

tak, ako morská pena, sú tu len pár chvíľ.

A rovnako ako pena sa v mori rozplýva

aj toto vzácne telo z piatich prvkov[2] odchádza.

Kto môže povedať, koľko rozplynutých vtelení

má duša v tomto svete za sebou?

Bengálska báseň od Šrí Šrímad A. Č. Bhaktivédánty Svámího Prabhupády[3]

- - -

Anna stála na námestí a pozorovala ruch okolo seba. Na starom známom námestí, kde kedysi  zurčala fontána, a nad ktorou dlhé roky dvaja statní vinohradníci prešovali hrozno. Ľudia sa ponáhľali za svojimi cieľmi. Ten do práce, ten do obchodu alebo za inými povinnosťami, rátajúci v duchu, čo ešte má kúpiť a čo všetko vybaviť. Pozorovala ten čulý ruch. Ako mravce sa hemžili na námestí aj uliciach ústiacich na námestie. Nevšímali si krásu zobúdzajúceho sa parku.

Pozorovala ich a cítila, že oni nevidia krásu stromov. Nevnímajú živé púčiky stromov a kríkov zobudených prvými teplými dňami po dlhej zime. Už sa v nich dala tušiť svieža zeleň listov, ktoré sa cielene ťahali von v ústrety slnečným lúčom. Ľudia so zahltenými mysľami chodili okolo nich slepo, bez záujmu. Povinnosti volali. „Nie je čas sa zastaviť. Veď musím toho toľko stihnúť.“ – Anna čítala z tých tvárí. Napriek tomu, že bol teplý, krásny deň, oni boli ako púčiky, ktoré chcú zostať zatvorené.

„Ach!“ – vzdychla si a otočila sa k námestiu chrbtom. Ako to urobila, námestie a priľahlé ulice, všade tam, kam dovidela, pohltila sivá hustá hmla. Ako lusknutím prstov sa všetko zahalilo do čudesnej hmly. Ako do peny, cez ktorú ako živé striebro preskakovali žiarivo-biele iskričky. Nič nebolo vidieť. Len sivé chumáče peny, ako vločky snehu veľké ako detská päsť, ktoré padali z oblohy. Srdce jej zamrelo strachom: „Sneží pena. Čo to je?“

A zrazu sa všetko stratilo. Ako mávnutím čarovného prútika sa námestie znova objavilo. Čistunké a kúpajúce sa v lúčoch jasného slnka.  Zo žiarivej modrej oblohy sa dívalo na kraj pár bielych obláčikov. Ako dlho to trvalo? Bol to okamih! Nádych, výdych! Svet sa rozložil do peny a znova sa poskladal! Srde jej vyplašene zabúšilo, keď si všimla zmenu. Námestie bolo iné. Vyumývané, čisté, stromy s prísľubom zelene, ale ... „och!“ bez ľudí.

Plná obáv zabúchala na nízke starodávne okno domu, ktorý stál kúsok od námestia. Netrpezlivo, v strachu o život, zabúchala ráznejšie. Blízke ulice pohlcovala tá zvláštna pena a znova padali tie čudesné chumáčové vločky. Nie, nebol to sneh! Konečne sa za záclonkami objavila prekvapená tvár kamarátky. „Ľubka, pusti ma dnu. Ihneď!“ – volala v panike. Bože, čo keď sa stratím aj ja?

Ľubka nelenila. Tá naliehavosť v hlase ju pohnala k dverám pod bránou a Anna jej až vpadla do náručia. Avšak predtým zabuchla dvere a otočila kľúč v zámke. Netušila, či to pomôže, avšak zvyk je železná košeľa. Uľavilo sa jej. Potiahla Ľubku k okienku a dívali sa na to čudo vonku na ulici, ktorá tam už nebola. Len čudná hmla, iskierky a chumáče peny.

„Môj syn je vonku!“ – vydýchla Ľubka zdesene.

„Nechoď tam. Stratíš sa.“ – so slzami v očiach prosila Anna a snažila sa Ľubku zastaviť.

Dvere sa zabuchli a ostala sama s rukami vystretými k dverám. Pred očami jej chvíľu visel obraz znepokojenia na Ľubkinej tvári a odhodlanie nájsť svoje dieťa. Vrhla sa k oknu. Tam, obklopená padajúcimi chumáčmi, sa na ňu usmievala Ľubka.

 - - -

Dve mladé ženy sa náhlili popri potoku. Náhlili je silné slovo. Chvíľu bežali a chvíľu sa len tak tešili z krásneho dňa. A práve teraz spomalili a šli z kroka na krok. Rozprávali sa a smiali a zbierali kvety. Potok im do kroku spieval svoju zurkotavú pesničku. Kŕdeľ vrabcov sa vyplašený vzniesol do vzduchu a po chvíľke lietania sa znova zniesol na krík, ktorých okolo potoka rástlo množstvo. Staré, pokrivené, už mŕtve drevo prerastalo mladými vetvami. Lúky okolo potoka zalievalo jasné slnko a pestré kvety sa v nich s vďačnosťou kúpali.

„Anna, mali by sme Táni doniesť darček, čo myslíš? Úplne sme na to zabudli.“ – zanôtila veselo Annina spoločníčka.

„To by sme mali.“ – zasmiala sa. „Čo by to malo byť? Už sme takmer u nej. Veľa možností nemáme“

„Čo tak nejakú rastlinu do záhrady?“

Kým sa Anna spamätala, bola jej kamarátka na druhej strane potoka a v kríkoch niečo hľadala. „Ľubka, čo tam robíš? – volala na ňu. Ľubka sa otočila a usmiala sa na ňu. Zrazu, akoby sa jej v mysli odhrnul závoj a videla odhodlaný úsmev na tvári Ľubky. Tej inej. Tej stratenej v pene. A predsa tej istej. Zvláštne. Nemala čas rozjímať nad touto čudnou spomienkou. Ľubka práve víťazoslávne zdvihla nad hlavu krásnu lianu. „Čo povieš na toto? Je nádherná.“

Bleskurýchle zvažovala vhodnosť ponúkaného darčeka. Hmmm. Táňa má rada prírodnosť. A toto je predsa len umelo vypestovaná odroda z exotických krajín. A kde sa tu zobrala? Zas na druhú stranu, keď už je tu, mohlo by to byť milé prekvapenie pre Táňu. Pred vnútorným zrakom sa jej vybavil obrázok malého domčeka takmer sa strácajúceho v bujnej zmesi stromov, kríkov a kvetov. Možno by sa hodila na striešku nad troma schodíkmi vedúcimi na terasu. Predstavila si tam lianu zakvitnutú červenými rúrkovitými kvetmi. Husté tmavo zelené lístky s odtieňom do modra zatláčali do úzadia ostatnú zeleň. Nie je to síce pôvodný druh, je to kultivar, ale ... možno by sme tým Táni urobili radosť. Váhala. Nebola si istá.

Obraz idylického domčeka sa jej rozplynul spred očí. Niečo sa dialo. Slnko prekryl mrak a krajina náhle zošedla. Ľubka na druhej strane ešte stále veselo mávala lianou nad hlavou. Evidentne čakala na odpoveď. Čas sa zastavil. Anna sa fascinovane dívala, ako celý kraj za potokom, tiež potok a všetko okolo nej pohlcuje sivá penová hmla. Všetko! Aj Ľubku s lianou. Oslepivo žiarivé iskričky prebleskovali tou hmlou a súčasne z oblohy padali veľké chumáče sivej peny, ktoré Anna tak dôverne poznala.

Stála tam a dívala sa. Vedela, že nemôže nič robiť. Len čakať, kým sa rozplynutá krajina znova obnoví. A ach! V tej vykúpanej prežiarenej krajine už nebude ani Ľubka, a ani tá liana.

 - - -

Už sa viac nebála. Nesmútila. Dívala sa na ten kolobeh s rozžiarenými očami. Ako biele iskričky prebleskovali sivou hmlou. Ožarovali proces obnovy a očistenia. Každou tou hmlou prebehla transformácia v jej srdci. A súčasne sa obnovoval nielen ten kúsok zeme, po ktorej kráčala, ale celá planéta.

Usmiala sa. Vedela, že Ľubka sa nestratila. Je v nej. Je s ňou. Je všade. Znova sa s ňou stretne.