V ten rok, keď som ešte nevedela, aká zmena vtrhne do môjho života, som bola na všech svätých zapáliť sviečky na hrob otca. Chodila som tam zriedka. Nemala som potrebu. Počas tých dlhých rokov ma moje kroky viedli na cintorín len v čase dušičiek. Vtedy som zažívala niečo tajomné, nepostihnuté...

„Keď vyjdeš na cestu nájdeš odpovede na svoje otázky“ prihovoril sa tichý hlas dievčaťu, ktoré sedelo v lotosovom sede na okraji drevenej terasy z lakovaného červeného dreva. „Mám veľa otázok. Ktorá je tá správna? Na ktorú nájdem odpoveď?“ Nemusela sa otáčať. Vnímala za sebou nízky domec...

Stáli sme tam tri sestry pri pulte pohrebného ústavu a prehŕňali sa v katalógu produktov určených pre zosnulých. Aj keď tí zosnulí sú už nad vecou, pozostalým nie je jedno v akej schránke spočinú ostatky ich blízkeho človeka. Svetlá, tmavá, leštená, matná, úzka či široká....