Nikdy nie som tak stará, starý ako moji rovesníci :-)
Otočila som sa zvedavo za ženským hlasom, ktorý práve so smiechom oznámil „Zatiaľ vyhodíme tie staré fuchtle“, ktoré smerovala mladej žene nastupujúcej do auta. Hlas, ktorý vyslovil tie nepekné slová, patrili už zrelšej žene. Pripadala mi ako niekto, kto má na chrbte aspoň štyri krížiky. Jedna moja kamarátka by o nej povedala presne to isté „stará fuchtľa“. V preklade „už nie mladá, krásna a schopná žena, deva“. Je to hrozné a drzé pomenovanie. Viem.
Fíha! Ako úplne inak vnímame seba a inak iných ľudí. Vôbec netuším koho mala tá milá pani na mysli, ale nie je to ani podstatné. Pripomenula mi však moju mamu.
V čase, keď sa ešte nebála chodiť von, som sa ju snažila presvedčiť, aby nezostávala doma sama, ale chodila medzi ľudí.
„Mama, veď choď do klubu dôchodcov“ – navrhla som.
Dostalo sa mi príkrej odpovede od ženy, ktorá mala už vtedy takmer 70 rokov „Čo by som tam robila medzi tými starcami.“
Až mi zaskočilo od prekvapenia. Medzi tými starcami? Ona nie je stará? Okolie ju vnímalo ako babku. So štyrmi vnúčatami už vlastne babkou bola. A nielen preto. Veď sa tak aj správala. Aspoň tak som ju vnímala aj ja.
Pred týždňom mi kamarátka rozprávala o svojej mame, ktorá prestala byť pracovne aktívna len pred pár týždňami. Napriek tomu, že už predtým chodila do klubu dôchodcov a aktívne sa podieľala na jeho aktivitách, zrazu túto formu trávenia voľného času odmietla.
„Načo tam budem chodiť medzi tých starých. Veď len sedia, hrajú karty a ohovárajú každého.“ Tu sa mi dostalo vysvetlenia. Vraj ten a ten zomrel a už ostali len tie karty a nabrúsený jazyk ako hlavný program. Neviem, nemám vlastnú skúsenosť :-), ale tiež túto formu trávenia času nepovažujem za lákavú.
Prečo onálepkujeme vrstovníkov slovom starý, pričom akoby seba do tejto kategórie nezaraďujeme? Mám takú malú teóriu. Dôvodov totiž môže byť viac.
- Rovestníci nám odzrkadľujú náš vlastný vek, tiež obmedzenia veku, mienku spoločnosti. A my sa tak nechceme vidieť. Nechceme byť ako ten ošarpaný Jano, čo sa neholí ako je týždeň dlhý a ľúbi si hrknúť alebo ako hen tá Dorota so smiešnou trvalou na hlave a starodávnou sukňou :-).
- Seba vnímame mladšie aj napriek problémom so zdravím, počte odžitých rokov. Aj napriek tomu, že nám to okolie pripomína. Naša duša je totiž stále mladá. A snaží sa prežiariť cez ten pancier veku, stuhnutých kostí, oslabených svalov, rôznych presvedčení, zakonzervovaného myslenia a všelijakých musizmov. U niekoho sa jej to darí viac a u niekoho menej, ale stále je tam. To naše večné ja.
Preto sa moja mama na starosť obliekala do jasných pastelových farieb. Preto sa starala o svoj účes. Preto jej záležalo na tom, ako vyzerala, keď sme šli von na krátku prechádzku. Preto sa necítila TAK stará. Vždy sa na prechádzku, akokoľvek krátku, vyobliekala a učesala, akoby sme šli na nejakú významnú slávnosť. Akoby chcela ešte na poslednú chvíľu uchopiť tie záblesky stratených možností. Nahradiť tie dlhé roky, počas ktorých chodila v čiernom, lebo sa to patrilo. V tom najlepšom veku ženy, keď chce byť ešte krásna a žiadaná. Ale tvrdá ruka tradície postaví okolo nej plot s nálepkou „Musíš poslúchať.“
Sú to len záblesky. Veď šaty a tradície určujú len časť života. O tom, ale možno inokedy. Chcem len povedať, že vôbec nezáleží, koľko má človek rokov. Na čom záleží je to, čo presvitá cez hradbu rokov. Nesmrteľná a večne mladá duša človeka. Zasmiala som sa nad tou pani pri aute. Bolo by zaujímavé vedieť, čo si tak sama o sebe myslí, ako vníma seba? Či aj v sebe nevedomky vidí „starú fuchtľu“ :-)