Je streda ráno. Ešte tri pracovné dni a bude tu víkend a hlavne Vianoce. Keďže som sa už zosynchronizovala s časopriestorom okolia, počítam dni. Každý deň ráno si hovorím „A dnes odchádzam z práce skôr“. A zatiaľ sa mi to teda vôbec nedarí. Pritom viem, že je to o rozhodnutí sa. Len tá povinnosť ma brzdí, hoci ju ťažko neznášam. Neznášam, že má nado mnou takú moc. Že nedokážem povedať „aj zajtra je deň“. Hoci včera ráno v práci som explodovala a nedávala si servítky na ústa „Už som vo svojom živote zažila toľko dead-linov, ktoré nakoniec dead-linami neboli!“ Lebo musíš, musíš! Všetci majú len požiadavky typu „keď som pod stresom ja, aj ostatní“ alebo to snaživé plnenie príkazov. Kristepane! Akoby od toho závisel život, beh sveta. Nič sa nikdy nestane. Svet beží ďalej a život sa žije ďalej smerok k ďalšej zákrute na ceste a k ďalšiemu dead-linu.
Takže to bolo včera a dnes ráno po nepokojnej noci sa zase chystám do práce. Pravidelný rytmus rána prerušujem snahou o pár cvikov. Potrebujem sa hýbať. Hýbať a nesedieť na stoličke pred monitorom množstvo hodín, takmer celý deň. Mačky si vypýtali, teda Maličká si vypýtala, ďalšie raňajky. Keďže je chorá, tak jej vyhoviem a samozrejme sa pri nej priživia aj ďalší hladoši, ktorí sa tvária, že ich držím o hlade. Keď Maličká skúmala misku, v ktorej bol ešte včera kurací vývar, rozhodla som sa naplniť ju čistou vodou. Nuž a bláznivý Muco v slastnej nádeji, že ide ďalšie jedlo, sa pretlačil ku mne a vyrazil mi misku z rúk. Voda všade. Treskot plechovej misky, ktorá najskôr vyletela do vzduchu a potom hlasno pristála na zemi vyplašila ostatné mačky. Po asi sekunde šoku som do tohto chaosu vniesla ďalší. Osopila som sa na Muca. Bolo mi to nanič platné, lebo sa všetci rozpŕchli a schovali sa na balkóne. Jedine Gabika ostala naďalej pokojne sedieť na písacom stole a sledovať tú kucapacu. V zlosti som mačky vyvrela na balkóne s planou hrozbou, že tam zostanú a je mi jedno, že vonku mrzne. Dlho mi toto predsavzatie nevydržalo.
Ako som sa česala, prebehla mi hlavou myšlienka „Nežijem svoj vlastný život.“ Zarazila som sa a pri ceste k balkónu pustiť väzňov na slobodu, som rozmýšľala. „Čo je to žiť vlastný život? Veď žijem. Žijem len vlastný život. Nikto ho nemôže žiť za mňa. To nie je v tom. Je za tým hlboká nespokojnosť. Náhle som si uvedomila, že som vlastne plná zúrivosti a časť z nej nechávam presakovať. Najmä v práci. Ale aj doma. Pri tých nezmyselnostiach, s ktorými sa potýkam. Ja. Kolegyne. Všetci.
Dnes som túto myšlienku o zúrivosti aj vyslovila. "Nehnevaj sa Helenak, ale všimli sme si." zaregovala Monika. Hmmm, ale v práci to nie je len o sypúcich sa katastrofách. Je to aj o kolegoch, smiechu, vzájomnej pomoci, snahe sa odreagovať, spoločnom obede. Všetci sme v tom rovnako. Moja zúrivosť má korene ešte hlbšie. Hlbšie ako nespokojnosť s prácou a hlavne tým množstvom stresov. Hlbšie. Ešte hlbšie. Niekde za zamknutou bránou, ku ktorej mám možno aj kľúč, ale tvárim sa, že o ňom nič neviem. Moja zúrivosť je následok veľmi dobre skrytého zranenia. Už vlastne celý tento rok okolo krepčím, naťahujem ruku a zas sa sťahujem do bezpečia.