V každom okamihu, ale v závažných situácia ešte viac, je potrebné sa rozhodnúť. Urobiť krok, rozhodnutie, aj keď výsledok je neistý a dokonca môže byť aj katastrofický. Ak naviac prítomnú situáciu vyhodnocujem ako neúnosnú, ťažkú a ubližujúcu, čo môže byť potom horšie ako súčasný stav? Bude to iné. Dôležité je prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutie.
Človek sa samozrejme môže aj nerozhodnúť. Vtedy sa nechá vláčiť okolnosťami a záujmami iných. Paradoxne aj toto je vlastné rozhodnutie. Tu máme tendenciu viniť za svoj nepriaznivý a neprajný osud okolie, ľudí okolo. Nie ja, to on mi spôsobil. Je to tak ľudské. Prináša mi to však spokojnosť?
Najhoršie je zostať sedieť na dvoch stoličkách. Aj Áno a aj NIE. Lavírovať medzi nimi ako na hojdačke a skutočne sa vôbec nerozhodnúť. Raz Áno, raz NIE. To je dokonalý paradox. Na dvoch stoličkách sa dlhodobo sedieť nedá. Raz sa rozídu a človek spadne. A pád býva aj tvrdý. Je tam však možnosť. V kyvadle medzi Áno a NIE je vždy okamih povedala by som pravdy. Stred, pokojná chvíľa, nazretie do seba a svojich pohnútok. Ak sa tam nerozhodný človek dokáže zastaviť, rozpozná, čo má urobiť.
- - -
Ešte mi napadlo, že samotné rozhodnutie pre nejaký krok by nemal byť videný len čierno-bielo. Vyjsť z neúnosnej situácie neznamená len urobiť niečo opačné, alebo odísť, alebo čokoľvek. Môže to byť aj prijatie tej situácie a zmenenie svojho pohľadu na ňu, na ľudí, na čokoľvek. Nuž, ale suma sumárum je to stále rozhodnutie pre niečo:-)