Opatrovateľ
Tak, ako sa lomí lyžička v šálke, tak sa lomí videnie toho, čo existuje. To, čo vidíme, nie je presne to, čo dopadá na zreničku nášho oka.
S odporom tú šálku prudko odtisla od seba.
Čo robíte!“ – vyprskla sestrička a v poslednej chvíli zabránila, aby sa rozbila na milión kúskov na podlahe s opotrebovaným sivožltým linoleom.
„Fuj, to nebudem piť“ – zaprotestovala trochu podráždene. Oj, nevyslovila to nahlas. Veta zavisla v jej hlave, ale neprekročila hranicu do čiarky stisnutých pier. Je to otrávené. Vedela to. Videla, ako jej bol do čaju naliaty jed.
Pri pohľade na rozčúlenú sestru sa neisto usmiala a svoj hnev skryla do tajných záhybov svojej duše. Strach jej totiž už plíživou rukou siahal cez srdce na brucho. Cítila, ako sa stiahlo až zabolelo. Ticho, hovorila sama sebe. Aj tak ti neuveria. Chceš ísť domov. Preč od týchto čudných ľudí, zlých a neprajných. Neisto sa pozrela k oknu. Ešte stále tam stál nad bielovlasou starenkou s trasúcimi sa rukami. Mladý ošetrovateľ. Tváril sa, že jej pomáha, ale najskôr jemne a potom viac a viac jej razantne štuchal do ruky márne sa snažiacej uchopiť šálku s vlažným čajom. So zlým úsmevom plným škodoradostnosti sa obrátil k nej a mrkol na ňu. Striasla sa. Snažila sa odvrátiť, ale nešlo to. Vypĺňal jej celú hlavu. Celú ju pohlcoval do neprajnej temnoty. Tlačil k priepasti. Prečo? Prečo je tu? Prečo jej ubližuje? Prečo mi ubližuje!
„Pani Kráľová, jedzte predsa. Musíte. Viete, že vám musím pichnúť inzulín.“ – vytrhol ju od okraja priepasti rázny hlas sestry, ktorá medzičasom upratala rozliaty čaj.
„Nie, nechcem.“
„Pani Kráľová, nerobte problémy.“ – hlas sestry sprísnel. Vedela, aké sú jej povinnosti a trvala na tom, aby pacienti dostali všetko, čo potrebujú. Stravu, lieky, posteľ, pokoj. Aj napriek ich protestom. Poriadok musí byť. Inak by na tomto oddelení nemohla pracovať. Byť tu celé hodiny s ľuďmi, ktorých duša blúdi, ktorí sa nezaradili do štandardného kolobehu života náhliaceho sa za múrmi psychiatrickej kliniky.
Odvrátila sa s hlasným povzdychom od pani Kráľovej, ktorá nakoniec neochotne s neistým pohybom zobrala do ruky rožok s maslom. Všimla si, že sa ukradomky sem tam pozrie k oknu. Bielovlasej starenke sa znova nepodarilo uchopiť šálku. Ruka sa jej viac a viac triasla. Krčila sa nad nedotknutými raňajkami. Pobrala sa jej pomôcť.
Netušila, že pani Kráľová sa so strachom díva, ako sa mladý ošetrovateľ smeje, keď znova sotil do starej pani. Jeho smiech jej zaplnil hlavu. „Čo stará! Že je to sranda!“. Vysoko zdvihol ruku a ukázal jej malú hnedú fľaštičku. To z nej jej hneď, ako si sadla k raňajkám, nakvapkal hnedastú tekutinu do čaju. Vedela svoje. Nebude predsa piť otrávený čaj. Jeho zlomyseľný smiech ju ochromoval. Bála sa. Avšak nikto jej nerozumel. Ustrašene si odhryzla kúsok z rožka. Po raňajkách dostane inzulín a lieky a na chvíľu bude môcť znova ľahnúť do postele a zatiahnuť záclonu očí pred týmto krutým svetom.
- - -
„Pani Kráľová bola dnes zas mimo.“ – hlásila sestra službukonajúcemu lekárovi. „Nechcela čaj a stále sa pozerala k oknu za hlavu pani Malej. S tou je to tiež strašné. Musela som ju nakŕmiť, inak by to s tými trasúcimi rukami nedokázala.“
„Nehovorila niečo? Myslím pani Kráľová. V zázname mám informáciu od jej dcéry, že sa jej matka sťažovala. Vraj jej robí napriek nejaký ošetrovateľ. Mladý a tmavovlasý. Vyzerá to, že terajšia liečba nezaberá. Musíme jej ho dostať z hlavy.“
Do chorobopisu pani Kráľovej zapísal „pacientka má zrakové a zvukové halucinácie“. Treba zmeniť liečbu.