Navštívila som tento kostol veľmi veľmi dávno ako mladé dievča. Boli sme na brigáde v Nymburku, taká tá povinná akcia počas štúdia v socializme, a raz sme sa zatárali s kamarátkou ku kostolu. Všetky vráta boli zatvorené, len jeden bočný vchod nie a tým sme vošli dnu. To sme asi robiť nemali :-), ale oplatilo sa. Pristavil sa pri nás mladý kňaz s otázkou, že čo tu robíme. "Obzeráme si to tu. Je to krásne." asi tak nejak sme odpovedali. A on nám urobil súkromnú prehliadku. Ukázal nám aj unikát, ktorý si pamätám dodnes - obraz tehotnej panny Márie, ale tam nás vyrušil straší kňaz, evidentne to tam mal na povel a síce slušne, ale nekompromisne nás vykázal. Že tu nemáme čo robiť. Mladý nás stihol pozvať na omšu večer a len kvôli nemu sme šli :-)
Spomenula som si na Nymburk a špeciálne na scénu v kostole pred typicky tmavým obrazov panny Márie. Spomenula som si na to dnes ráno pri čistení deky od mačacích chlpov predtým, ako ju dám prať do pračky. Zrazu som mala jasný vnem, teda jasný v tom zmysle, že som bola v šere kostola. Svetlo prichádzalo z vysokých okien a mohutných sviečok či lámp? To si už nepamätám, len to prítmie. Vonku bol jasný a teplý letný deň. V kostole bolo príjemne chladno. Obzerala som sa s kamarátkou po výzdobe a mladý ústretovo naladený kňaz, vonku sme usúdili, že aj fešák, nám s nadšením predstavoval krásy chrámu a špeciálne obrazu panny Márie. „Všimnite si, že je namaľovaná ako tehotná. To je unikát. Bežne takto nebývala maľovaná.“ Rozprával s netajenou hrdosťou až skoro s pýchou, že nám túto nádheru môže predstaviť.
„Čo tu robíte“ ozval sa do toho nadšenia prísny hlas. Za nami stál starší kňaz. Bol nižší, ale autoritatívny. Mladý sa uklonil a ospravedlňujúco s automatickým gestom k obrazu sa snažil vysvetliť, že nás tu našiel a ... Nesúhlasný výraz na tvári kňaza ho zastavil. My sme zo seba vysúkali, že sme našli dvere otvorené a tak. Bolo nám jasné, že nás tam nechce mať. Dostali sme strohé vysvetlenie že chrám boží je prístupný len počas omše a že to nie je žiadne múzeum a vystrnadil nás von. Nečakaný kamarát nás ešte s mladíckym nadšením pozval na večernú omšu. Zamávali sme mu už na jasnom slnku a sľúbili, že prídeme.
Cestou do ubytovne na sídlisku sme sa bavili a smiali. Ani jedna z nás nebola veriaca. Ale zvedavosť je silné čosi a večer sme už stáli znova pred kostolom a usadili sa niekde uprostred. Veriacich nebolo tak veľa, aby zaplnili celý priestor, takže sme sa mohli obzerať okolo. Mladého kňaza sme nezazreli, asi dostal zaracha, že nechal kostol cez deň otvorený a že nás hneď nevyhodil. Ktovie. S neznámymi ženičkami sme si popriali „Pánboh s Vami“ a spokojne sme sa vrátili medzi našich spoluštudentov. Bol to milý zážitok.
Keď tak spomínam na ten milý zážitok z hlbokej minulosti, uvedomujem si, že včera sa ma pokúšala premôcť depresia. Čosi bolo vo vzduchu. Vonku bol ďalší z tých mnohých smutných dní. Sychravo a sivo. Dnes svieti jasné slnko a nad strechou domu oproti vidím nádhernú modrú oblohu bez mráčikov. Srdce hneď poskočí radosťou. Keď som bola vyniesť smeti, musia sa vynášať, aj keď je človek chorý, inak by zvlčil, cítila som teplo tých lúčov. Sneh kopnel a strácal sa rýchlo preč. Príjemný takmer jarný deň. Pod dlhými šatami som mala len hrubé ponožky a teplú zimnú obuv a na šatách sveter a kabát. Nebolo mi vôbec zima. Dopriala som si kratučkú prechádzku k mostu a dívala sa, ako voda letí doďaleka, preskakuje kamienky a snehom pováľané rastlinstvo. Svieži jarný vzduch začiatku decembra napĺňal srdce pokojom a radosťou. Celým telom som vnímala teplé lúče. Prečo sa čas nemôže zastaviť? Na dlhšiu prechádzku som ani nepomyslela. Človek na PN má povinnosti sa liečiť vo vnútri a zabúda sa, že k liečeniu okrem liekov, postele a tepla bytu patrí aj esencia radosti, pokoja, spolunáležitosti s inými bytosťami. Vnímam, ako mi chýbajú. Ale poslušne idem domov a dívam, sa na slnkom rozžiarený dom oproti a jasnú modrú oblohu, za ktorou sa dajú tušiť nekonečné diaľky vesmíru. Len natiahnuť ruku a dotknúť sa. Ach jaj!
Po včerajšej sivote ma do dnešného rozžiareného rána volala víla Ľubka. Volala do môjho ťažkého sna plného problémov a úloh, ktorých riešenia mi nebrala hlava. Myšlienky boleli a celé ja sa inštinktívne sťahovalo kdesi preč. Do tmy? Sprítomnil ma jemný závan, hlas Ľubky Vlasatice. Ani neviem, čo mi vravela. Zakrátko som sa zobudila do nádherného slnečného dňa. Zavolám jej alebo napíšem, aby sme si dohodli stretnutie. Naše trkotanie o všetkom možnom a nemožnom pri šálke kávy či pohári vína mám rada. Teším sa na to ako malá. A potrebujem pomoc.
O stretnutí s ňou som uvažovala už včera. Ale len krátko, lebo som mala tmavú náladu a zavrhla som to. Cítila som sa nespokojná akosi prázdna, bez iskry. Prešuchtala som sa dňom. Sem tam som si zatancovala časť z choreografie. Nebolo mi celkom dobre. Dnes som sa tie lieky rozhodla vysadiť a nepríjemné príznaky sa už neprejavili. Včera som obzerala a masírovala svoje brucho, ktoré hlásilo nepohodu a kritizovala som ho za veľkosť a tvar. Bolo ako balón. Neforemné a vystupujúce. Bolestivé. Spomenula som si, ako som bola u ženskej lekárky, lebo som sa bála, že tam mám nádor. Nemám. Niekedy vyzerá ako tehotné, ale to mi naozaj nehrozí. Ale obavy tam boli a vracali sa neústupne. Smiešne. Nakoniec som sa donútila neskôr popoludní rozložiť koberček a trochu si zacvičiť. Napriek problémom s bolesťou v nohách, ktorú lekár identifikoval ako následok niečoho v chrbtici, a aj ma teda ponaprával, sa mi darilo. Dokonca som urobila sviečku, čo som už dávno nevedela spraviť. Uf! Bolelo to, ale asi trochu aj pomohlo. To naprávanie. Snažím sa sedieť rovno a nerútiť sa do seba. Viem, že tak sedávam v práci, niekedy úplne nevedomky. Tak som pohrúžená do toho, čo robím, že ohnutý chrbát a vypučené brucho začnem vnímať až po chvíli. To sa už naťahujem, narovnávam a znova zabúdam. A potom ma všetko bolí. Kríže, kĺby a nohy. Už nemám dvadsať. Už je najvyšší čas sa o seba riadne starať.
Idem zavesiť prádlo. Prala som vcelku nečakane. Pred obedom som si šla do spálne zapísať ten vnem o Ľubke do snového zápisníka. Na popravenej posteli som rozložila zošit a ľahla som si k tomu, keď mi do nosa vrazil hnusný a nepríjemne známy smrad. Vyrazila som z izby ako poštípaná osou a ponaháňala som kocúra Maťa po byte bez ohľadu, že je nezdravý a chradne. Vynadala som mu a zakázala kedykoľvek vstúpiť do spálne. „Ani psie oči ti nepomôžu!“ prskala som na skrčeného kocúra v kúte, ktorý nič nechápal. Ach áno! Ani psie oči. Včera som im podľahla. A pustila som ho do spálne. Celý deň sa tam snažil dostať a v jasnom postoji „chcem ísť dovnútra“ stál pred dverami a očil na mňa oči a keď sa mu zdalo, že nerozumiem, tak k tomu pridal mňaukanie „pusti ma, pusti ma.“ Tak som ho pustila. Cez deň tam bol chvíľu. Preskúmal peliešok pod posteľou a keď som ho neskôr šla pozrieť a pustiť Maličkú, ktorá jediná má výsadné právo byť v spálni, videla som hrb na posteli. Vedela som, že sa zašil pod deku. Bolo to roztomilé. Spomenula som sa na doby, keď moje mačky mohli všade a teda aj do spálne. Pred obdobím veľkého zákazu. Nuž tie psie oči ma viedli k tomu, že som mu dovolila zostať v spálni aj v noci, keď som si ľahla spať. Spala som tvrdo, nie tak ako minulú noc, a niekedy, neviem kedy, sa Maťo nástojčivo ozval. Tiež neviem ako dlho trvalo, kým ma zobudil. Už nebol na posteli. Otvorila som dvere a on vyštartoval von. Asi vtedy niekedy sa mi tam vyčúral. Juj!!! Takže deky a návlečku a paplón a pre istotu a plachtu, hoci tam to až nedosiahlo, som strhla z postele. Deky a posteľné prádlo je už oprané, len to zavesiť. Paplón bude trochu fuška. Pračka sa nie vždy vie vysporiadať s touto náplňou. A ani sa nevysporiadala.