U nás sa svet točí pomalšie

Šťastná mačka o 4nohých láskach

Blog SME a JA

Vzťahy v práci a nielen tam

Prvý groš ešte hľadá správnu formu:-)

Mačacia krása očami architektky

09.12.2018 19:30

Čo spája Indonéziu a slovenskú posudzovateľku mačiek Ing. Arch. Gabrielu Minárovú? Poďme sa porozprávať o jej ceste, na začiatku ktorej bol sen o štúdiu na veterine a prekážkou astma.

Gabika, medzi chovateľmi mačiek doma i v zahraničí si známa nielen svojimi chovateľskými úspechmi, ale aj ako posudzovateľka medzinárodnej organizácie FIFe[1]. Mohla by si čitateľom časopisu Mačky krásky priblížiť svoju cestu k statusu medzinárodného posudzovateľa? Čo ťa inšpirovalo?

Mačky boli a sú pre mňa predovšetkým záľuba. Mojim snom bolo stať sa veterinárkou, ale v časoch, keď som bola v študentskom veku, nebola možná špecializácia na malé spoločenské zvieratá a brzdila ma aj moja astma. V roku 2004 som si dala zaregistrovať chovateľskú stanicu. Niekoľko rokov predtým som sa už venovala chovu perzských mačiek, pri ktorých sa mi dokonca podarilo dostať pod kontrolu aj astmu. S mačkami som chodila na výstavy doma i v zahraničí a znalosť štandardov plemena je pre chovateľa alfou a omegou. Ruka v ruke s chovom šlo aj získavanie znalostí v oblasti zdravia a genetiky. O posudzovateľstve som začala vážne uvažovať až v roku 2008. Jedným z mnohých podnetov bola aj prednáška na generálnom zasadnutá FIFe v Portugalsku o genetike a dopadoch šľachtenia na špecifické choroby jednotlivých plemien. Trochu mi to pripomenulo môj dávny sen študovať veterinu.

Povolaním si architektka. Majú tvoje povolanie a posudzovateľstvo mačiek niečo spoločné?

Medzi posudzovateľmi FIFe je viacero architektov a umelcov. Veľakrát som sa s nimi o tomto rozprávala. V architektúre je dôležité vnímanie estetiky a táto schopnosť je nápomocná aj pri posudzovaní štandardov a krásy jednotlivých plemien v mačacom svete. Vidieť krásno pomáha, ale samozrejme to nie je podmienka. Posudzovateľov robia ľudia rôznych profesií.

Čo musí človek spĺňať, aby sa stal medzinárodným posudzovateľom? Čo všetko sa musí naučiť?

Musí sa samozrejme naučiť štandardy jednotlivých plemien, ale nielen to. Ďalej si musí osvojiť etický kódex posudzovateľa, v ktorom sú obsiahnuté oblasti korektnej komunikácie, spôsob prezentácie, ako riešiť námietky  a podobne. Posudzovateľom sa nedá stať skokovo. Je to dlhý proces, počas ktorého záujemca musí absolvovať sériu skúšok. Veľmi dôležitou súčasťou je takzvané žiakovanie na výstavách, kde žiak získava praktické skúsenosti.

Ako to celé prebieha? Čo si musela splniť na začiatku pri podaní žiadosti na FIFe?

Základnými podmienkami je mať chov minimálne päť rokov, navštevovať výstavy, stewardovať, to znamená asistovať posudzovateľovi na výstavách. Očakáva sa, že poznáš  problematiku chovu mačiek zo všetkých možných stránok. Taktiež zaváži, či organizuješ alebo pomáhaš pri organizovaní medzinárodných výstav mačiek. V neposlednom rade je potrebná láska a nadšenie k tejto práci. Ako posudzovateľ máš obrovskú zodpovednosť. Pochváliš zviera, poradíš vystavovateľovi, ale aj upozorníš na chyby, Tvoje slová musia mať váhu. Je to ako detektívka. Zo skupiny zvierat vybrať to najkvalitnejšie a tešiť sa z toho, že práve mnou vybrané zviera vyhrá. Musí to človeka baviť.

Ale ešte skôr, ako sa staneš posudzovateľom je potrebné prejsť určitými štádiami štúdia. Hovorila si, že si začala žiakovať.

Žiakovanie je veľmi dôležitá praktická časť štúdia. Avšak prvým krokom bolo podanie žiadosti a absolvovanie vstupnej skúšky. Akonáhle som prešla, dostala som mentora a mohla som si začať organizovať žiakovanie na medzinárodných výstavách, kde som sa učila priamo v teréne od posudzovateľov .

Hneď si reálne posudzovala zvieratá?

Nie hneď. Najskôr som pozorovala. Učila sa. Neskôr, keď som sa na to cítila, som absolvovala ďalšiu skúšku a mohla som robiť paralelné posudzovanie u posudzovateľa, ku ktorému som bola pridelená. Stále som bola žiačka, ale už som dostala skupinu zvierat, ktoré som hodnotila a navrhovala som nominácie do záverečnej súťaže súbežne s posudzovateľom. To už bolo takmer na ostro. Dôležité bolo vedieť si obhájiť svoju voľbu. Náročné to bolo vtedy, keď som sa v názore na najlepšie zviera v skupine rozchádzala s posudzovateľom. V každom prípade je to o získavaní skúseností. V tomto procese sa do krvi dostáva vyšetrovacia rutina. Výstava má svoj rýchly spád. Mačku vidíš v krátkom časovom úseku a musíš stihnúť zachytiť a zanalyzovať potrebné parametre plemena, zhodnotiť umeleckú stránku a tiež jej povahové črty. Zároveň musíš byť profesionálna a svoje hodnotenie i voľbu musíš prezentovať tak, aby bola prijateľná pre všetky zainteresované strany. Nielen pre víťaza.

Finálnu posudzovateľskú skúšku si robila na výstave v Indonézii. Aké boli tvoje dojmy a skúsenosti z úplne prvého posudzovania na ostro a v tak vzdialenej krajine?

Pre mňa bola najťažšia písomná časť skúšky. Stres a jazyková bariéra robili svoje. Praktická časť už bola o niečom inom. Pokiaľ má človek štandardy v oku, tak je to vcelku v pohode. Po úspešne vykonanej skúške som už na druhý deň riadne posudzovala a mnou udelené tituly boli platné. Bolo to síce cudzie prostredie, ale pozitívom bolo, že som necítila tlaky okolia. Výhodou bolo aj to, že som nerozumela, čo rozprávajú ľudia. Brala som to ako kulisu  a vedela som sa odosobniť.

Viem, že si navštívila mnoho zaujímavých krajín, ale do Indonézie sa rada vraciaš. Aký je tam postoj k chovateľstvu mačiek?

Indonézia je hodne moslimská a mačka je tam obľúbené domáce zviera. Mačka plní nielen estetickú ale aj úžitkovú funkciu. Proste plní úlohu lovca. V Indonézii mačky milujú. Výstavy sú tam obrovské a zároveň sú to obľúbené spoločenské udalosti. U vystavovateľoch je viditeľná radosť zo súperenia a vedia sa nesmierne radovať z výhry. Sú veľmi priateľskí a otvorení. Páči sa mi ako akceptujú chyby a odporúčania. Sú ochotní naprávať chovateľské chyby. Sami ma vyzývali „Povedz, čo treba, nič nie je pre nás nemožné“. Veľmi si cením aj ich ústretový prístup, keď som žiadala o vykonanie záverečnej posudzovateľskej skúšky na ich výstave.

Posudzovateľ vyberá tie najlepšie zvieratá do záverečnej súťaže o najkrajšiu mačku, tzv. Best in Show. Na čo dávaš dôraz keď máš pred sebou rovnocenné zvieratá?

Myslím, že vždy sa dá nájsť rozdiel. Ale ak máš pred sebou naozaj typovo rovnocenné zvieratá, treba ísť za hlasom srdca. Dôležitá je interakcia so zvieraťom. Výstavnú mačku výstava teší, komunikuje a je vyrovnaná. Tá to vyhráva.

Nejde o výsostne subjektívne faktory?

Môže to tak pôsobiť. Najmä ak si uvedomíš, že krásu každý vnímame inak. Ale posudzovateľ musí mať v prvom rade na pamäti štandardy konkrétneho plemena.

Na aký zážitok si najviac spomínaš? Mačky sú predsa len krásky, ktoré majú svoje muchy.

Stane sa, že mačka je v strese. Niekedy sa stane, že sa naľaká a odbehne, prípadne uhryzne alebo syčí a nekomunikuje. Z času na čas sa stane, že mačka je agresívna. Vtedy je automaticky zo súťaže vyradená. Našťastie nemám osobnú skúsenosť. Chápeš, nemôžeme mať zvieraťu za zlé, že je v nepohode. Je v cudzom prostredí, útočia na neho cudzie pachy, svetlá, množstvo ľudí a ešte je tu cudzí človek, ktorý sa ho chce dotýkať. Keby len dotýkať, ale brať na ruky a manipulovať s ním. No nenaštvalo by ťa to? Sú to cítiace tvory a nie každá má pochopenie pre ambície jej majiteľa.

Gabika, si predsedníčka občianskeho združenia Ister Felis, ktoré už niekoľko rokov realizuje vysoko hodnotené medzinárodné výstavy mačiek. Raz si posudzovala aj na výstave, ktorú si zároveň organizovala. Dá sa skĺbiť práca posudzovateľa s prácou organizátora? 

Ďakujem za uznanie. Máš pravdu, byť aj organizátor a aj posudzovateľ je náročné a vyžaduje si to mať v organizačnom výbore ľudí, ktorí v plnom rozsahu zastúpia riaditeľa výstavy. Ako posudzovateľ nesmiem mať prístup k údajom zvierat, ktoré sú prihlásené na výstavu. Počas samotnej výstavy sa musím venovať len posudzovaniu. Takže ešte raz. Vyžaduje to mať tím spoľahlivých ľudí.

Slovensko má štyroch medzinárodných posudzovateľov. Je záujem medzi chovateľmi vydať sa aj touto cestou?

Stať sa posudzovateľom vyžaduje veľa času, chuti a veľa odriekania. Nie je to jednoduché popri práci a nárokoch života. Momentálne nemáme zo Slovenska žiadneho žiaka, ale máme veľa šikovných a úspešných chovateľov. Záleží len na nich, či sa na túto cestu vydajú.

Ďakujem za rozhovor.

Text: Helena Jakubčíková

 

 

[1] FIFe – Féderation Internationale Féline – medzinárodná nezisková organizácia chovateľov mačiek so sídlom v Luxemburku